Ako som sa stal kráľom...

 Nechápavo sme sa pozreli na seba a šli sme kade radšej ľahšie. Po chvíli sa manželka rozosmiala, s tým ,že už aj cudzí ľudia mi nadávajú za moju tzv. dobročinnosť. Tým mala na mysli moju jedinečnú a neopakovateľnú vlastnosť, že za väčšinu práce, ktorú robím, sa jednoducho hanbím alebo bojím vypýtať si peniaze. No, ale nie o tom som chcel...
Neviem, či to mám napísané na čele alebo nejako obzvlášť priťahujem bezdomovcov, či iné indivíduá, ktoré ma obšťastňujú svojou prítomnosťou. Jednoducho vždy, keď sa niekde ukážem, v okamihu, každý stráca peňaženku, nikto nemá peniaze na cestu domov alebo niekto mi, hoci aj niekde na autobusovej zastávke vyrozpráva svoj životný osud.
Aj minule, prišla za mnou do práce postaršia pani, mimochodom známa trenčianska maliarka, ktorú však dosť nemilosrdne poznačil život a ťažká choroba. Vtedy som ešte vôbec nechápal, prečo sa tak rýchlo stratili všetky kolegyne! Vypočul som celý jej životný príbeh, od začiatku až po koniec, odpredu i odzadu, zľava doprava i sprava do ľava. Na záver sa ma opýtala, či viem, kto je. Hovorím, že áno. Ste tá a tá. Skočila mi do reči a razantne skríkla: "Zle! Ja som prosím ich pekne Maja I. , kráľovná!" Usmial som sa a prevrátil očami a to som nemal robiť, lebo to v mojej kráľovskej návšteve vzbudilo vlnu pohoršenia a navyše som si musel vypočuť ďalšiu prednášku o jej šľachtickom pôvode. Spočiatku ma to zaujímalo, i bavilo, bolo v tom niečo tak bláznivo človečenské, ale keď začala spomínať ešte ostatné kráľovské dynastie, zmrzlinárov, predavačiek, či cukrárov začal som sa už netrpezlivo hniezdiť na stoličke. No a keď to už trvalo takmer dve hodiny, vtedy som si uvedomil, že ak sa jej kráľovského veličenstva chcem zbaviť, nesmiem jej protirečiť ani oponovať. Keď už usúdila, že už som dostatočne oboznámený s históriou jej urodzeného pôvodu spýtala sa aj mňa na meno. Hovorím jej, že sa volám Ľuboš. Na chvíľu sa zamračila, akoby rozmýšľala a po chvíli. zo seba vychŕlila to svoje : "Zle!" Možno moje meno nie je dostatočne vznešené a urodzené, aby ho mohol nosiť kráľ a tak mi jej kráľovské veličenstvo prisúdilo popri titule aj nové meno. Od teraz môžem popri titule kráľ používať aj meno Rudolf, ale zdôrazňujem, že nie hocijaký, volajte ma Rudolf III. To preto, že Rudolf II. mal rád umenie a ja by som mal ísť tak trochu v jeho šlapajach. nasledoval slávnostný akt pasovania za kráľa a od vtedy s už môžem tešiť zo svojho kráľovského titulu.
Vedzte, že je fantastické byť v dnešnej hektickej a uponáhľanej dobe kráľom. Celkom dobre padne, ak po rušnom dni zapadnete do svojho imaginárneho kráľovstva a zasadnete na svoj pomyselný, ale medzi nami neochvejne stojací trón.