Mami a prečo, sú všetci tak ticho?

Na prvý pohľad je to úplne banálna a nepodstatná otázka. Na druhý pohľad však zistíme, že táto detská zvedavosť sa dotýka, hádam, každého z nás. Prečo sú všetci ľudia tak ticho. Rozoberať zádumčivú atmosféru v autobuse nemá zmysel. Zádumčivosť v našej spoločnosti, to už je problém, ktorý stojí za zmienku. Moderný človek, žije vo víre rýchleho spôsobu života. Práca, povinnosti, to čo musím a to čo by som mal. Žijeme si zatvorení v našom malom mikrosvete, do ktorého si pre istotu nevpustíme nikoho, aby nám náhodou nerozčeril pokojnú hladinu našej každodennej šedosti. Žijeme v akejsi škrupine, ktorá nás chráni pred zvedavosťou okolitého sveta. Z práce rýchlo na nákup a potom domov s hlavou pokorne hľadiacou do zeme, vyhýbajúc sa okoliu. Sme doma, s úľavou zamykáme dvere nášho bytu, aby nás hádam niekto neprekvapil. Prečo sme tak ticho? Príde večer a my sa načiahneme po diaľkovom ovládači televízora, aby sme sa dozvedeli, čo je nové vo svete. Opäť bude niečo drahšie - len neveriacky pokrútime hlavou a opäť sa bezpečne schúlime do istoty nášho malého sveta. Ubezpečíme sa, že veď nejako už len bude ... Je ráno, zvoní budík, ktorý násilne trhá niť našich odvážnych snov. Vstávame...byt je plný rozospatých tvári, ktoré sa obchádzajú vo dverách. Mlčky hľadíme na svoju tvár v zrkadle. Opäť nám pribudla ďalšia vráska a tu sa už zjavil aj prvý šedivý vlas. Stále mlčíme. Prečo sme tak ticho? Zabuchli sme dvere bytu. Vo výťahu stretávame ďalšie tváre bezducho hľadiace kamsi do ďalekého neznáma, s očami vyhýbajúcimi sa nášmu pohľadu, veď čo ak sa stretnú a my budeme musieť prehovoriť pár slov. Ale nie, našťastie sme už na prízemí. Čakáme na autobus. Veľa tlačiacich tvári sa chúli pod malý prístrešok. Telo vedľa tela, duša sa dotýka duše a pery stále mlčia. “Mami a prečo sú všetci tak ticho?”“Synček, vieš to sú ľudia 21.storočia.” “Ale, prečo sú všetci tak ticho?”“Vieš, sú veľmi chorí, onemeli z nedostatku lásky!”