Po Isméninom privítaní sa objaví Antigona. Leží dolu hlavou na jednom zo sedadiel a škrabká nechtami po poťahu. Znenazdania vyskočí, prevalí sa a ostane sedieť na zemi.
V hľadisku sedím v prvom rade naľavo. Sú ku mne najbližšie. Hľadím im do tvári a pokúšam sa ich skúmať. Blondína, sediaca na zemi je rozrušená, na to nie je ťažké prísť. Sestra, sediaca nad ňou sa usmieva. Každý úsmev je akousi maskou, pod ktorú sa je ťažko dostať. Rád by som vedel, čo sa odohráva pod ňou u tejto zaujímavej žene.
Na gymnáziu bola táto Sofoklova dráma, prvá povinná kniha. Zhltol som ju behom dvoch hodín, pravdaže, zbor som preskočil. V štvrtom ročníku som sa k tomu pred maturitou vrátil. Nie preto, aby som vedel čo najpodrobnejšie porozprávať dej na maturitu, ale z vlastnej vôle, aby som tu hru lepšie poznal. Prvý krát som ju totiž zhltol, ale skutočne neporozumel. Nemyslím teraz to, že som neporozumel prečo sa Antigona postavila Kreonovi. Idea božských zákonov, ktoré sú nad ľudskými mi však už nepostačovala ako odôvodnenie jej činu. Nemôžem sa totiž uspokojiť s tým, že chcela vykonať svoju povinnosť a zmierila sa zo svojou smrťou. Každému živému je predsa bližší živí než mŕtvi. Na jednej strane mala mŕtveho brata a na strane druhej žijúceho snúbenca, s ktorým mohla byť šťastná. Prečo však nechcela? Ostáva však nezodpovedané niečo dôležitejšie. Odkiaľ mala Antigona tú silu charakteru? Silu, ktorá sa dokázala vzoprieť každému? Snáď od otca Oidippa, ktorý sám seba zažaloval a skántril? Prečo potom teda to zrnko nevyklíčilo aj u Ismény? Tu by bol potrebný Zola, aby rozpitval ich rodokmeň, tak ako to vykonal príkladom vo svojej rodine Rougeto-Macquartovcov. Isména mi totiž pri čítaní stále unikala. Bežala predo mnou ako víla a namiesto odpovedí sa len smiala. Ako to že je tak odlišná od vlastnej sestry?
Divadelné stvárnenie mi jej portrét kúsok poodhalilo. Brata nemala o nič menej rada ako jej sestra, chýbala jej však odvaha postaviť sa proti mužom. Je ženskejšia v charaktere, ak sa to dá takto povedať. Muži aj ženy majú svoju vlastnú ideu správania, od ktorej sa dá odbočiť, ale nie je možné ju celkom pozmeniť. Svoju úlohu nevidí v boji, ten prenecháva mužom. Je pasívna, ale len dovtedy kým nevidí, čo vidieť nechcela - Antigonine odsúdenie. Dúfala, že sa jej čin snáď bude dať utajiť a nepríde o sestru. Azda ju skutočne nepoznala? Nevedela že sa za svoje činy nehanbí? Jej mlčanie, ako Antigona sama hovorí, by sa jej hnusilo tisíc krát viac. Isména ju zrazu vidí stáť v putách pred vladárom. Nehybnú a pevnú. Uvedomuje si, že sa hra na mačku a myš skončila. Chce byť ako sestra, chce zomrieť s ňou. Hádže sa pred Kreona, prosí ho, priznáva sa k činom sestry. Chce ju zachrániť a zahubiť seba? Antigona je jej posledná blízka. Bojí sa ostať sama? Nie. Je len ľudskejšia z oboch. V takýchto situáciach nedokáže triezvo myslieť. Stáva sa bábkou a prikláňa sa na stranu silnejších, aby ju viedli, nech aj za hrob.
Antigona ku koncu nadobúda skoro božskú auru. Ani na chvíľu necúva. V okamihu keď kráča do svojej hrobky, stáva sa podobnou Dafné, keď sa premenila na vavrín, skôr ako došlo k jej porušeniu. Antigonine víťazstvo je podľa mňa o to vyššie, že kráča z vlastnej vôle a jej fyzická schránka, ktorá o chvíľu nájde smrť je jej ľahostajná. Dôležitá je len jej duša, ktorá sa nemusí báť stretnutia s mŕtvymi. Vojde k nim ako nevesta; biela, nepoškvrnená, šľachetná, urodzená, oddaná bohom a tým, ich aj hodná.
Koniec všetci poznáme. Nevestu nasledoval snúbenec a po ňom aj jeho matka. Celú sadu seba vrážd v tejto inscenácii chvályhodne zvládli. Kreon ostáva pri stole z jednej strany so synom a z druhej so svojou manželkou. Jeho posledné slová: „Veď hoci som to nechcel, mojou vinnou si zomrel syn môj, aj ty moja žena. Kam sa mám teraz podieť? Zrúcaninou je všetko vôkol mňa. Ó strašné rany osudu, pred vami sme bez ochrany.“, sú svedectvom, že tým, ktorý nakoniec bude najviac trpieť, je on sám. V jeho osude sa miesi celá tragédia osudu.
* * *
Túto inscenáciu odporúčam všetkým, ktorí sa ako ja, neuspokoja so stredoškolským vylíčením príbehu. Na javisku totiž stretnú veľmi verne vykreslené postavy, ktoré hovoria Sofoklovou rečou s veľmi nepatrnými odbočkami, avšak aj napriek tomu sú dnešným ľudom zrozumiteľné. Vždy sa poteším divadelným hrám vo svojej originálnej forme, ale neostal som sklamaný touto modernou variáciou. Dokonca by som možno mohol povedať, že to bol jeden z najlepších spôsobov, ako sa vyrovnať s antickou hrou pre moderného diváka. Apropo moderný divák; ten si niekedy mýli kino s divadlom. Škoda že vie len málo oceniť niektoré vizuálne a zvukové riešenia, ktoré robia mýtus bližší dnešným časom. Ich spojenie s dialógmi krásne vykreslili emócie postáv. Napríklad Isménin moderný spev, mi dal v úvode akú–takú predstavu o jej povahe. Antigonine škrabanie po poťahu sedadla, ma hneď nato vytrhlo z reality k nej na pódium. Dutý zvuk vypľutej vody pri Kreonovom čistení zubov mi ho ukázalo vo svojej naturalistickej povahe. Vysoko tak oceňujem detaily, vďaka ktorým som mohol lepšie odhaliť plastickosť postáv.
Ale ovešať vavrínom môže človek len jedného. Ten môj veniec by som najradšej videl na Polyneikovi. Celá tragédia ma v ňom svoj zdroj a predsa tam čiastočne ani nevystupuje. V tejto inscenácii sa jeho nahé telo zrazu objavilo pod očami divákov. Nemohol som odolať myšlienke, že nič nie je zraniteľnejšie ako ľudská schránka. Aj tých najzdatnejších bojovníkov možno pod hŕbou svalov skántriť jednou ranou. Či nie je toho Achilles najlepším príkladom? Polyneik tam pred nami ležal mŕtvy a nahý. Bol bezbranný a predsa so sebou strhol toľkých. V tejto scéne, kedy k nemu prichádza jeho sestra aby ho pochovala som azda najlepšie pochopil jej dôvody. Božské zákony na ktoré sa potom odvoláva sa mi zdajú smiešne. Veď tam videla bezbranné, nahé telo brata z vlastnej krvi. Ona ho jednoducho pochovať musela. Jej výčitky by jej neskôr nikto viac vziať nemohol.
Na začiatku bol mýtus. Dnes je z neho jedna z najhranejších divadelných hier. Dúfajme, že si v nej brnenské publikum nájde čo ho zaujíma. Vtedy sa hra môže páčiť bez ohľadu na módu.
