. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Zo života, a la l´uomo Vogue, Malomesto každodenné, Die Komik, Súkromné, Fotky, Deutsch, Spoločnosť, Kultúra, Cestujem, Škola
Význam postavy "zvláštnej ženy" je sám o sebe zvláštny. Poviedkový román sa jej síce týka zo všetkých postav, ktoré pretína, najviac, avšak na koniec máme pocit, že o nej vieme zo všetkých najmenej. Ingardové miesta nedourčenosti zaplavili text natoľko, že sa hlavná postava stala priesvitnou a každá konkretizácia je akýmsi čitateľovým vkladom do príbehu. Predsa je ale možné o význame postavy "zvláštnej ženy" hovoriť.
Umelecké diela sú pre nás vždy príťažlivejšie, ak sú opradené tajomstvom; ak je ich vznik zastretý rúškom, ktoré sa nám nikdy celkom neodhalí a ak z nich vyžaruje ťažko opísateľne mystično. Z veľkej časti je to spôsobené ľudskou túžbou po senzáciách a záhadách. Určite v tom má svoje prsty aj prirodzená zvedavosť, avšak je v tom niečo viac. V tejto štúdii sa budem snažiť explikovať a rozviesť svoju myšlienku vplyvu tieňa na ľúbosť umeleckého diela a jeho súvislosť s archetypom a ideou v Platónovom slova zmysle.
Položme si najprv otázku čo je to filozofia? Kuhn a Gilbertová sa vo svojej knihe Dejiny estetiky vyjadrujú o filozofii, ako o víťazstve duše nad telom. Je to umieranie za živa, ale pritom je to „rozkvět samého života, sublimace té božské síly, která v říši živočichu žene samce k samici, u lidi naplňuje srdce milujícího touhou a nadšením ... oduševňuje básníkovu píseň a dojímá jeho posluchače k slzám – je to Eros“. Zaujíma vás to? Čítajte ďalej...
Čo je to Západ? Veľmi nepresné geografické označenie dnešnej kultúry, dedičky gréckej „slobody“ a rímskej „demokracie“. Miesto, ktorého jurisdikcia sa dávno odčlenila od náboženstva a do ktorého kresťanstvo prinieslo „chválu odpustenia ako morálnej cnosti“ (Západ a ti druzí, str.38). Je v ostrom protiklade k moslimským krajinám, ktorých hlavný zákon, je zákonom náboženským, a pomstu na seba preberá jednotlivec.
Dámy a pani, začíname! BUM; svetlo zaplavilo javisko. Na scéne sa objavili dve sedadlá, stôl s občerstvením a v pozadí garáž, alebo je to predsa služobný výťah? Javisko je obnažené; naokolo sú poopierané kulisy z iných hier. V popredí stojí veselé červenovlasé dievča, spievajúce We are the champions... Začína sa Antigona!
Nie nemyslím tým rozdiel spôsobený zmenenou spoločnosťou, alebo čiastočne pozmenenou kultúrou. Mám na mysli smer, ktorý sa udomácnil napríklad vo Francúzku po Veľkej francúzskej revolúcii a v ostatných monarchiách o čosi neskôr a bol postavený na klasických základoch – avšak klamlivých. Poďme však po poriadku.
Platón sa ako prvý začal zamýšľať nad umením, krásou a estetikou. Jeho teória pravdy, krásy a dobra, ktorej hodnoty mali priťahovať dušu, je základom pre rozvíjanie sa estetiky. Nebol však nikdy názoru, že krása je podstatou umenia, dokonca tvrdil, že absolútna krása sa v umení docieliť nedá, nachádza sa len v geometrii a vo svete abstrakcie.
Nebudeme sa pretvarovať, musíme jednoducho uznať, že súčasná kritika umenia sa dostala do slepej uličky. Je to preto, lebo nedokáže definovať a rozlíšiť umenie od toho čo ním nie je. Umelecká kritika si totiž podľa slov Jeana-Luca Chalumeaua, ako o tom píše v svojej knihe – Teória umenia, položila úlohu analyzovania prítomnosti pomocou ktorej by sa mali súčasné umelecké diela integrovať do všeobecných dejín umenia. Tu však nastáva problém, kritici si zrejme celkom neuvedomujú nemožnosť analyzovania niečoho, čo samo o sebe ešte nie je dokončené a teda neúplné.
