Fin je lilipután, Oliviu opustil manžel po smrti ich syna a Joe robí v stánku s občerstvením, pretože jeho otec je chorý.
Tímto trom samotárom už dávno "ušiel vlak", no práve železničná stanica je miesto, kde sa ich samotárske životy napoja na jednú spoločnú trať. Z filmu ide nádherná atmosféra, ktoré je navodená tichým americkým vidiekom, posedávaním na terase, pofačievaním a popíjaním a (ne)rozprávaním sa.
(Dobrovoľná) samota z týcho postáv až srší, no zároveň je vidno, že niekoho potrebujú aj keď si to nechcú priznať a práve kvôli tomuto (proti)kladu je táto trojka kúzelná.
Film plynie úplne pomaly, nie však nudne. Jedine vlaky tu premávajú rýchlo. Práve vlaky sa (tu) dajú prirovnať k ľuďom - prechádzajú denne okolo seba, no ich cesty sa nikdy neprekrížia, nehovoria, len dávajú znaky v podobe trúbenia, avšak vo vnútri to v nich vrie a sú plné života vďaka cestujúcim, ktorí predstavujú vnútorný hlas vlaku.
Úplne úžasný je potom obraz, ako postupne za Finom po trati začnú chodiť aj Joe a Olivia a putujú ako vlak.
Komorný príbeh, ktorý možno nepovie nič ľuďom, ktorí sú nadmieru spoločenskí, ale tí, ktorí si vedia "užiť" samotu, si ho s veľkou pravdepodobnosťou obľúbia.
...Ak ti ujde vlak, ulovíš si nový...
