Vysokú mienku o našom zdravotníctve som nemala nikdy. Médiami sa sem tam premelie reportáž alebo článok akú nadpriemernú spotrebu liekov na občana v našom štáte máme, ako chorľavý je náš národ. Do istého času som si naivne myslela, že to naši dôchodcovia, ktorí tak radi zakladajú debatné krúžky v čakárňach rôznych oddelení, predháňajú sa tým, kto dnes dostal viac receptov a kto si dnes domov odnesie plnšiu tašku rôznych tabliet, zvyšujú tieto čísla. Ale realita je však oveľa horšia.
Všetko to začalo, keď sa nám narodil náš synček. Volá sa Filip, biele plášte neznáša a ja sa mu ani nečudujem. Od prvých dní mal vysoké CRP, čo na začiatku diagnostikovali ako novorodeneckú žltačku. Keď ani po niekoľkých dňoch klasická liečba nezaberala, zvalili to na krvnú zrazeninu nadobličky, ktorá mu zrejme vznikla pri pôrode. Po štrnástich dňoch nás konečne pustili domov a ja som sa už nevedela dočkať, že sa konečne vystriem, prejdem, oblečiem do normálnejšieho odevu ako je pyžamo a hlavne dobre najem. Veď nebudeme si klamať. Nemocničná strava je ideálny spôsob ako schudnúť, ale ja som bola rada, že mi aspoň pár kíl po pôrode navyše ostalo, aby som pri kojení do 2 mesiacov nevyzerala ako anorektická tínedžerka čo ukradla dieťa. Na prvú návštevu pediatra si už ani nepamätám. Ale viem, že odvtedy sme navštívili toľko zdravotníckych zariadení a oddelení, o ktorých som dovtedy ani nepočula, že ak by bolo treba vydať sprievodcu zdravotníckym svetom, som najvhodnejším kandidátom. Teda aspoň na tie naše, košické. Dôvodom bolo Filipkovo stále pretrvávajúce vysoké CRP a vraj štandardné novorodenecké prehliadky. Človek si povie, veď čo neurobím pre zdravie svojho dieťatka, pán doktor má stále pravdu a nie je nič svätejšie. Zoberie pár vecí, na ktoré je schopný si spomenúť a vydá sa na dobrodružnú cestu plnú prekvapení a zážitkov, na ktoré hádam nikdy nezabudne. A ak by aj náhodou únava bola silnejšia a zabudne, tak Vaše drobunké bábätko Vám to svojím hysterickým plačom pripomenie vždy, keď zbadá biely plášť.
Pri jednej z pravidelných kontrol, mali sme ich každý týždeň, sa Filipkovi výrazne zvýšila teplota a ani po 24 hodinách nechcela klesnúť. CRP vystrelilo do neba. To mal 6 týždňov, nasadené prvé antibiotiká a na našej dobrodružnej ceste sme sa dočkali prvého pobytu s diagnózou zápal močových ciest alebo pyelonefritída. Láskavo nás prijali a ubytovali v staršej lôžkovej časti Detskej nemocnice v Košiciach na nadštandardnej izbe, kde v noci bola zima a cez deň asi 36 stupňov, pretože žalúzie si postavili hlavu a odmietli spolupracovať. Ale bola som nesmierne šťastná za nepriehľadné dvere, sociálne zariadenie priamo na izbe a metre štvorcové ako pri kráľovskom apartmáne. Očakávala som all inclusive – strava, starostlivosť, ochota personálu ... Pche. Musela som mať asi zatmenie mozgu alebo niečo podobné v tej chvíli.
Malinký mal zavedenú prvú kanilu. Rúčka veľkosti slivky bola zrazu ako lopatka do piestu, už si len zvoliť farbu. Liečbu ani možný postup vyšetrení Vám nikto neprezradí, nikto Vám totiž nechce ubrať na pocite prekvapenia, keď sa zrazu zjaví sestrička s táckou. Čo to asi tak nesie? Poviete si. Žeby raňajky do postele? Po tej nočnej hre, ktorou sme si pri prijatí na lôžkovú časť prešli, by sa aj niečo malé do prázdneho žalúdka hodilo. Zo snívania Vás veľmi rýchlo preberie plač Vášho synčeka, pretože sestrička mu v kanile mení tretiu striekačku a vy máte pocit, že niekde vo vrecku má hádam ukryté stopky, lebo rozumnejšie vysvetlenie na tak rekordný čas podania antibiotík žilou nemáte. Pri takomto „šetrnom“ zaobchádzaní s jemnučkými žilkami, aké má bábätko, nie je potom žiadne prekvapenie, že to žilka nevydrží a praskne. Toto je moment, kedy si tie farby na tej malej detskej lopatke = rúčke môžete začať želať. A naozaj. Začína to začervenaním, lebo rúčka v mieste vpichu je podráždená, potom je modrá, žltá, zelená ... Wau, celé základné spektrum farieb. Šikovný chlapček! Čo ešte dokážeš, dieťatko moje? Čo ešte ... ?
Netrebalo dlho čakať na ďalšie zážitky. Normálne rozmýšľam, prečo sa ľudia ženú za tak drahými, odvážnymi aktami ako je zoskok s padákom, výstup na niekoľko tisícovú horu, ...!? Vyskúšali ste si niekedy pobyt v detskej nemocnici na východe so svojím dieťatkom? Stanete sa svedkom odvážnej prestrelky dvoch sestričiek, v ktorej sa jedna pred druhou snaží zbaviť zavedenia novej ihly pre kanilu, no pri samotnom akte si vlastne pichne každá z nich. Držíte to krehké telíčko so slzami v očiach a s búšiacim srdcom čakáte, ktorá a kam to tentokrát vrazí. To je adrenalín keď Vám oznámia, že už nemajú kde pichnúť, lebo všetky žilky praskli, takže ostáva len hlavička! Vyvrcholením bol príchod pána doktora a ďalšej sestričky. Tak divokú šelmu s váhou 6kg a dĺžkou 54cm treba skrotiť a oni Vás v tom nenechajú samú. Prvá ihla išla hladko, do hlavičky, aj žilu trafili. Krútili a krútili, krvi sa nedočkali. Vraj málo pil. Niekomu potom napadne pozrieť, či je ihla v poriadku, vraj bola zapchatá, tak poďme skúsiť ešte jednu. A je tu chvíľa, kedy už dýchate veľmi ťažko, vzduch je redší a redší a hlasy okolo Vás sa strácajú kdesi v pozadí. Sústredíte sa na vystrašenú tváričku, ktorej vysvetľujete, že je to to najlepšie. Keď konečne odchádzate z ošetrovne plnej personálu, ktorí je šťastní, že to úspešne zvládol, ďakujete prírode, že nám dala len dve ruky a dve nohy. Až by sme boli ako niektorý hmyz ...
Každé adventure sa musí raz skončiť. Za normálnych okolností by to tak bolo. My sme si pri prepustení z nášho zážitkového pobytu povedali: „Kde iní končia, my len začíname!“.
