V prvom rade moja “suseda” Janka. Krásna blondínka s modrými očami, ktorá vždy všetko vedela, ale aj tak stresovala ako nikto. Janka mi zo začiatku tak trošku liezla na nervy. Chodila mi len tak do tašky, brala si moje veci a čo som najviac neznášala .. rozťahovala sa na celej lavici! Postupom som si ju však obľúbila. A to naozaj! Stal sa z nás tím. Ona vedela všetko, čo sa muselo učiť naspamäť…mne zas šli jazyky. Často sa nám nechcelo učiť, či písať poznámky … a tak sme si podopreli hlavy a snívali . Snívali sme o tom,akých fešákov si raz nájdeme, na akú výšku raz budeme chodiť, či ako sa vyhneme písomke z fyziky. (Inak sme vždy boli poctivé žiačky .. až na pár výnimočných dní:)
Ďalšou veľkou osobnosťou je Ľubka. Dievča s ryšavými a zároveň nádherne kučeravými vlasmi, ktoré hralo tenis, volleyball a akoby to nestačilo, prechádzala s jednotkami od hora až dole. A to nie je žiadna bifľoška, len prirodzene inteligentná. Ľubka je taký milý človiečik, ktorému môžete povedať všetko. Nikdy nikoho neuráža, neklame a keď sa jej niečo na vás nepáči, povie vám pravdu. Ale tak milo, že sa na ňu ani hnevať nemôžete. Ľubka má ešte jeden zvláštny dar. Dokáže pochopiť mojim vtipom :) A to naozaj nedokáže len tak hocikto!
Náš paranormálny jav (tak ju nazvala jedna učiteľka) má jednu zvláštnu schopnosť.Všade vidí substitúciu. Keď sa ja snažím niečo počítať nikdy tam tá substitúcia nie je. Ona sa objaví až vtedy, keď príklad zoberie do svojich rúk Ľubka.
“Dýchaj, Kami, dýchaj!” … Tieto slova smerujú vždy k našej milej Kamilke. Ona vždy všetko tak rada prežíva.Každé ráno nás informuje o tom, ako sa vyvíja jej vzťah s Tým Pravým. Ona ho už vraj našla, ale nikdy s nim neprehodila ani slovo a videla ho len na cca 10 sekúnd. Ona však vie, že to Ten Pravý bol. Plánuje s ním mať aspoň 3 deti a bývať budú na dedine, kde bude môcť v zime každé ráno odhŕňať sneh .Hneď ako doodhŕňajú, jej manžel jej spraví čaj a budú si vychutnávať ďalšie spoločné ráno… Kamilke neprajem nič viac ako toho pravého naozaj nájsť.
Ale to nie sú len spolužiaci ,ktorí môj svet spravili tak krásnym.Aj učitelia na tom mali/>/> svoju zásluhu. A najmä môj matikár.
Urastený, vysoký muž s mikulášskou bradou (iba v čiernom vydaní:) Tento chlap dokázal nemožné. Naučil ma mať rád matiku. Bol ( a stále je) neuveriteľne vtipný. Jeho výroky typu : “ Ste ako 100 ročný dôchodci, ale tí sa aspoň trasú ..” sú zapísané v dejinách nielen 4.B. Pre nás, jeho študentov, sú najväčšou záhadou jeho zuby! Nikdy sme ich nevideli. Sú dokonale schované pod hustými, čiernymi fúzami. Odhalil by ich jedine široký úsmev. On sa tak však nesmeje. Vždy len jemne natiahne kútiky úst do oboch strán, ale nikdy ústa neotvorí. Raz sme ho (úsmev) však skoro dostali. Ale naozaj len skoro.A tak nám nezostává nič iné, len skúšať tie posledné dva týždne, ktoré nám zostávajú.
Jasné, že tých ľudí, ktorých mám tak rada je oveľa viac…ale to by som musela písať ešte asi 42 dní 22 minút a 36 sekúnd :).Bez prestávky.
