právo na zabudnutie...

No občas sa to stáva, že dni, hoci majú rovnako odmeraný čas, 
niekedy cválajú a chceli by sme tie krásne okamihy zadržať,
inokedy sa vlečú, hoci by sme už chceli mať všetko za sebou a zabudnúť.
Jedno je však celkom isté, čas nemôžme zastaviť ani popohnať. A hoci nás občas nepríjemne prekvapí, aj nás obdarúva.
Život je už raz taký. Niektoré jeho chvíle sú pekné, iné by sme najradšej vymazali zo šedej mozgovej kôry.
A ako sme niekedy na niekoho mysleli, ako sme si zúfalo želali, aby nás objal a už nepustil,
a magická moc nás opustila:odišiel a zabudol.
A ako často na niekoho myslíme,lebo nám podal pomocnú ruku ,a... odišiel do zabudnutia,
ako nám niekedy niekto blízky chýba....
A tak sa občas pokúšame nadviazať popretŕhané nitky.

Tak aj mladé žieňa si povedalo, že nájde mamu a spýta sa:" prečo?".
Áno, televízna relácia pomôže, vypátra. A tak "poštár" hľadá...
Dvere otvára postaršia pani a na otázku poštára:" kto si ju asi pozýva", spomína kdekoho,
len svoju dcéru nespomenie. Nie, nezabudla, každý večer zaspáva s výčitkami...
Možno nenašla v sebe silu a odvahu vyhľadať ju, možno nechcela narušiť jej nový život, mysliac si že je dobrý....
Doteraz žila s tými výčitkami sama, poprípade so svojimi blízkymi, teraz to už vie ulica, dedina , mesto...
Hoci sa tešila na okamih, keď ju objíme, nemá odvahu pred kamerami. Možno...
A tu rozprávka končí, pretože na smutnom, alebo šťastnom, konci matky a dcéry nie je nič rozprávkové.

A tak na jednom konci televízneho štúdia je niekto, kto hľadá svoju nevlastnú sestru,
brata, otca, mamu, priateľa z detstva ,
a na druhom konci sedí niekto, pre koho minulosť zostala kdesi za zatvorenými dverami
a nikdy tú trinástu komnatu nechcel otvárať.
Žil si svoj, možno spokojný život, ale zrazu ho zasiahne niečo, s čím naozaj nerátal.
Niekomu sa zrúti celý svet, iného prekvapí nečakaná láska, ďalší nájde svoju rodinu...a hoci v živote preskákali už všeličo,
zrazu vyšli na svoju horu poznania a musia sa postaviť na nohy a novú skutočnosť prijať.
Pretože sú veci, ktoré sa len zdajú, ale aj veci, ktoré naozaj sú.

Minulosť nemožno zmeniť,
hoci niekedy by sme chceli mať právo na zabudnutie...