Nikdy som nezávidela mužom,aj keď občas ich postavenie neodzrkadluje ich schopnosti.
A ani krása nie je to, čo ma na nich ohúri. Myslím si, že každá rozumná žena má oveľa silnejšiu túžbu po niečom hlbšom.
Možno je to múdrosť, vtip .Asi každá žena , úspešná, či menej úspešná, hľadá u muža pocit bezpečia, pocit istoty, že je chránená.
Ticho som závidela pekným ženám.Štíhlym, opáleným s veľkými očami vyplašenej srnky, ktoré vedia tak bábikovsky našpúliť pery...
U niektorých ambície ďaleko prevyšujú ich schopnosti a hoci nemajú o tom ani tušenia aj napriek tomu sú úspešné.
Veď ako sa asi zachová šéf, keď vidí ženu, ktorej keď sa náhodou vyhrnie rukáv, vidieť žilnaté ruky a pri o jednom viac rozopnutom gombíku plochú hruď, ako sa opiera o stôl a sníva...a čo keď sa takto opretá zasníva dokonalá "Venuša".Skočí na jej výraz, ktorý vykúzlila a za ktorý by sa nehanbila ani herečka nominovaná na Oscara?
Ale teraz už viem, že vlastne celé je to o inom. Keď si veríme! Nemusíme byť magneticky príťažlivé, ale buďme empatické, prijmime aj iné názory,nepovažujme za dôležité len svoje očakávania, nenechajme sa zraňovať, nepochybujme o sebe.
Nemusíme byť za každú cenu rovnocennými partnermi mužov. Prečo sa vlastne to naše nežné pohlavie derie do mužského sveta?
Zbytočne! Predsa sa nechceme vzdať sveta nežností,jemností, lásky, flirtovania... Vychutnávajme si svoju ženskosť , a nemusíme byť superštíhle v drahých šatách v ešte drahších autách, a buďme rady, ak nemusíme používať iné zbrane ako ženské.
tak skúsme to, nebojme sa žiť...
sme pekné, múdre, príťažlivé,šikovné, pracovité a niektoré také aj zostaneme
