A preto píšem o svojich prvých deťoch, ktoré stretávam tento rok na ulici, len tak po jednom a náhodou, lebo sú už veľké. Aké bezmocné a hlúpe je tápanie v pamäti, kam zaradiť niečiu tvár. Akoby sa príroda posmievala, ako senilniem v svojich dvadsia... A tak ho nepoznám, okoloidúceho, taký je, vysoký, vyšší, prevyšuje ma.. Ešteže ma spozná on: Ahoj, Hanka.
A mňa po takýchto náhodných stretnutiach čosi chytá pri srdci. Clivá nálada, nostalgia nebodaj? Že, aha „moje deti sú už veľké“. A ako nepredstaviteľní sú naši oktávania v škole pre mňa, že ešte pred nedávnom boli rovnaké deti, že na to stačí pamäť jedného učiteľa, ich triednej napríklad, aby zapísala ich dejiny... tak nepredstaviteľné sú aj moje „malé deti“ pre mňa v roli maturantov. Aký relatívny vie byť čas - občas. Takmer vždy. Aj dnes. Nad maturantmi v škole sa pousmejem: „Fakt sú veľkí.“ Nad „mojimi deťmi“, na ktoré narazím náhodou podvečer na ulici, iba nemo pozerám: „Fakt sú veľkí...“
Vysvetlenie: V sedemnástich hádam taká hra na zodpovednosť. Od zrelosti to malo ešte ďaleko (takto s odstupom času). Ale aspoň oduševnenie bolo pravé. ...Na jednom z matematických táborov a oni ako prvé deti, čerstvo upečení prímania, vykúpaní v letnom slnku. A hádaví, a zádrapčiví. Tie ich neskutočné spory na život a na smrť, kto koho neznáša. Ako kohúty. Namáhavé psychohry, zrodené z mojej neúplnosti, len aby jeden ustúpil druhému, aby vám uverili argumenty, prečo nekopať, nenadávať si, neplakať... A dnes sedia spolu pri pive, vymetajú spoločné chaty, balia rovnaké dievčatá. Ten vtedy „najmenší“ je dnes ich kráľom. Paradoxné? Skutočné.
A spolužiačky, od počiatku a po dlhé roky iba „sliepky“. Keď ich konečne povýšili do vznešenejšieho rodu, už o tom aj tak nepotrebovali hovoriť. Z ich tajomstiev mi ostali len tie najstaršie. Ako relikvie. Viete, že nám kašlali na sofistikované táborové hry? Bože, odpusť desaťročným, nič nebolo vzrušujúcejšie ako ich „šibnutá hra“. Hrávali ju 24 hodín a ja som sa usmievala s bezmocnosťou cudzinca, ktorý nerozumie ich jazyku. Až vo chvíli, keď im už sadala zo „šibnutej hry“ únava na viečka, mohla som nastúpiť ja so svojimi pátračmi na dobrú noc. A cítila som sa tak dospelá v tejto nepatrnej misii mojich sedemnástich. Čosi smiešne je na príbehu o hľadaní dospelosti..
Teraz ma už prerástli, vekom aj pohľadom, tieto sentimentálne reči by asi hodili pokrčené do koša. Basketbalisti, punkeri a frajeri. A to im uznám, s úsmevom. Zmizla som z ich príbehu vtedy, keď sa začali meniť na „veľkých“. Aby sa necítili „pod dozorom“, aby som ja nestratila svoje ilúzie. Preto som pamäť ich šibnutej hry, ich malej výšky, ich detských sporov a zmierení. Ich hľadania vlastného svedomia, tolerancie voči sliepkam a prvým maskovaným láskam. Asi je to milosť prírody, že istá časť života patrí pamäti rodičov. A učiteľov, vedúcich, aj tých, čo sú tiež len o niečo staršie deti... Ich pamäť sa začína tam, kde sa končí ich malé detstvo. Preto mi jeden z nich, ten kráľ, vysoký a vlasatý hovorí: „Joj, Hanka, vieš, ja už si tie tábory až tak presne nepamätám, ale viem, že to bolo fajn...“
A ja viem, že bolo.
Koľko stojí jedno dospievanie? Také hlúpe číslo, približne šesť rokov? Šesť rokov medzi šibnutou hrou a hrou „naostro“, medzi detstvom a dospelosťou, medzi mnou a mojimi prvými deťmi. Ktoré sú už takmer dospelé. A robia to, čo ja v ich veku. Preto dnes sedíme možno v rôznych krčmách, ale rovnako s tými "svojimi". A ako je pre nich intenzívny ich rok, tak pre mňa sú intenzívni moji starí spolužiaci, hoci od maturity máme už pomaly šesť rokov. Vlastne presne. Niektoré veci ostávajú nemenné. Napriek času. Našťastie.
Možno by som im mala napísať, čo mi jeden zo spolužiakov písal do môjho zápisníčka-debilníčka, keď sme maturovali: „Maturity - to je mať u ...“ Ale nemôžem, výchovne. A nakoniec to ani pravda nie je. Mať svoj maturitný vek je možno viac než dosť.
Šesť rokov vie byť málo. Šesť rokov je občas veľa. Takže na konci mája veľa šťastia, moje prvé, zato veľké deti. PS. A, Seko, ani toto nebolo zrozumiteľné, ale svoj výrok zo zápisníčka si si našiel, nie :)
