Čím viac ľudí a osudov spoznávam, tým viac príbehov, o ktorých som predtým len čítal, alebo počul, dostáva konkrétne tváre, farby, detaily. Príbehy, v ktorých som mal kedysi jasno, kto je dobrý a kto zlý, čo sa má a čo nie, dostávajú iné odtiene ako len čiernu a bielu. Ba čo viac, niekedy sa stávam hlavným hrdinom príbehu. Prečo nad tým rozmýšľam? Pretože zrazu mám problém rozoznať, čo je správne a čo nie. Alebo keď to aj rozoznám, nedokážem sa tým správnym smerom vybrať. Presne to isté počujem od ľudí, čo stretávam. Vždy pritom túžia po pochopení a akceptovaní. Nikto nechce byť so svojim problémom sám a odmietnutý.
Jedným z hlavných predpokladov v ekonómii je, že človek sa (vraj) rozhoduje logicky. Z daných možností si vždy vyberie optimálne. Tú najlepšiu podľa svojich možností a preferencií. Kto sa niekedy zaoberal optimalizáciou a plánovaním zase vie, že jeden z hlavných predpokladov riešiteľnosti väčšiny príkladov je determinizmus. Určitosť. Poznanie budúcnosti. Dokonca aj pri stochastickom, "náhodnom", riešení môžeme uvažovať len nad určitým počtom dopredu definovaných budúcností. Dva základné predpoklady, založené na logickosti človeka a prírody, a pritom obidva tak nekonečne vzdialené od reality.
O zahltení človeka možnosťami by sa dal napísať samostatný článok a možno tak raz aj urobím. Čo chýba pri voľbe cesty je však aj poznanie, presvedčenie, istota toho, čo na jej konci nájde. Keď vám niekto povie, že na konci cesty A je 10 korún a na konci cesty B 20 korún, že obe sú rovnako dlhé a náročné a že sa tento stav nezmení ani za rok, tak by ste zrejme nemali problém rozhodnúť sa, ktorou cestou pôjdete. Keď však na konci cesty A môže byť od 5 do 40 korún, na konci B od 10 do 30; a dĺžka a obtiažnosť sa mení každým dňom, zrazu váhate. Aké je optimálne rozhodnutie? Čo radí logika? Ešte stále veríte, že človek sa rozhodne hlavou?
No a aké to je, keď sa do rozhodovania primiešajú aj city, emócie, pudy? Keď nejde o korunky ale o životného partnera, o život? Keď na konci cesty A je človek, ktorý sa páči všetkým, okrem vás, lenže logicky viete, že by sa o vás dobre postaral? Keď na konci cesty B je človek, ktorého okrem vás nikto nechápe a každý vás pred ním varuje? Keď vaším poradcom sú ľudia, ktorí tú svoju voľbu cesty už dávno oľutovali, prípadne z nej zišli hneď za štartom? Keď vám radia ľudia, ktorí už vašu dôveru dávno stratili? Keď je tu ešte šanca nájsť cestu C, D, E, ba aj Z, vždy s novým prekvapením na konci? Keď cieľ cesty na vás nečaká, ale pohybuje sa svojou cestou? Podľa čoho sa rozhodujete potom?
Niekto verí na osud, niekto na darvinovu evolúciu, niekto na šťastie, niekto na vyššiu moc, niekto sa rozhoduje srdcom, niekto si hádže kockou. Za chyby vinia gény, výchovu, rodičov, učiteľov, okolie. Správnu odpoveď nepoznám, možno ani neexistuje. Chcel som len zasadiť chrobáka do hlavy tým, ktorí ešte stále hľadajú nejakú logiku v ľudskom správaní. Tým, ktorí krútia hlavou nad "prehreškami" proti logike, predstavám spoločnosti o tom, čo je správne. Nad 40 ročnou dámou v náručí 20 ročného "fagana". Nad ženou rozbíjajúcou manželstvo. Nad manželom opúšťajúcom nenarodené dieťa. Nad nerozhodnosťou maturanta pri výbere školy, absolventa pri výbere zamestnania, priateľky pri výbere oblečenia. Nad chalanom v puberte s cigaretou trávy v ruke. Nad slobodnou mamičkou. Nad úspešnou, atraktívnou a hlavne slobodnou 30tničkou. Nad dcérou, ktorá má už 20. priateľa. Nad ... nad príbehom z časopisu, knihy, televízie.
Nehovorím, že s konaním hrdinov "nezvyčajných" príbehov súhlasím, niekedy s odstupom času nesúhlasím ani s tým mojím. Aj ja ešte stále hľadám súvislosti, príčiny, dôvody, vysvetlenia. Čoraz viac som však schopný pochopiť a akceptovať. Uvedomujem si "nelogickosť" ľudského rozhodovania, nedokonalosť učenia sa na chybách druhých. Už sa neodvažujem tvrdiť, že by som sa v danej situácii zachoval inak, lepšie. Chcieť, dúfať, veriť ... to áno. Ale tvrdiť ... to nie.
