25 ročný milovník cudzích kultúr, hobby kuchár, cestovateľ, prieskumník duše ... normal yet special, unique and single ;o) Zoznam autorových rubrík: Názory a postrehy, Muž a žena, Príbehy, Súkromné, Nezaradené
Šibačku som nikdy nejako zvlášť neobľuboval, hoci znamenala nezdanený príjem do môjho anorektického rozpočtu a občas nejaké to kinderko. Pred dvoma rokmi bola však Veľká noc v niečom iná. To som žil v rozprávkovom prostredí nórskych fjordov, ďaleko od domova. Šibačka bola príležitosť predviesť slovenskú tradíciu, ktorú v iných krajinách nepoznajú ... a ani nechápu.
Pred pár dňami vylúčil rektor bieloruskej univerzity študentku Tacianu Khoma. Oficiálnym dôvodom je nenahlásenie cesty do Francúzska, kde bola Taciana zvolená za členku Executive Committee of The National Unions of Students in Europe (ESIB). Únia študentov žiada rektora, aby toto svoje rozhodnutie zmenil a okrem iného pripravila internetovú petíciu. Pripájam ešte pár detailov a linky ...
Asi pred mesiacom som narazil na veľmi zaujímavú stránku, ktorú mám aj v odkazoch na blogu. Teraz mi ju pripomenula jedna kamarátka. Udržať tajomstvo je strašná vec. O čo horšie je to s tajomstvom o nás. Naše tajné myšlienky, ktoré sa nepáčia ani nám. Je nám nepríjemné, že ich máme, ťaží nás, že nie sme podľa svojich predstáv. A najhoršie je, že to nemôžeme nikomu prezradiť a myslíme si, že sme sami. Ľudia posielajú do projektu PostSecret anonymne pohľadnice s nejakým svojím tajomstvom. Na tejto stránke ich autori projektu pravidelne zverejňujú. Je tam aj to vaše tajomstvo?
Ako sa človek rozhoduje? Používa pri tom rozum? Logiku? Alebo si to chce len nahovoriť? Chce si zastrieť oči pred holým faktom, ktorý by mohol bolieť? Pred faktom, že človek je len robot, ktorý sa v kritickom okamihu správa podľa toho, ako ho to príroda naučila. Alebo že jeho osud riadi neviditeľná ruka? Šťastie? Chaos?
Vlastne boli tí psíčkovia dvaja, ale poďme pekne po poriadku ...
V budove, v ktorej pracujem, je malá reštaurácia. V nej je mikrovlnka. Predpokladám, že jej prvotný účel bol v ohrievaní v reštaurácii zakúpených jedál. Môžu ju však využívať aj ľudia, ktorí si priniesli vlastné jedlo. Pred týždňom vedúci zvážil ekonomický dopad umývania použitého riadu a vydal nariadenie, podľa ktorého smie reštauračný riad (vidlička, lyžička, nožík, ale aj tácka) používať len zákazník. To znamená ten, kto si niečo zakúpi. Znie to celkom logicky. Prečo sa však nedalo dohodnúť s CERNom, na pôde ktorého reštaurácia funguje a zamestnancom ktorého slúži, že za finančnú kompenzáciu zostanú veci po starom? Namiesto príboru je teraz potrebné umývať stoly. Vlastne ani nie, na to nie je čas. Zaujímalo by ma tiež, že koľko sa týmto krokom ušetrilo, ak sa týka 20 ľudí z 500.
Jednou z tém v diskusii na môj predchádzajúci článok bolo rozčarovanie nad ženami. Vraj ženy letia na peniaze, vyholených podnikateľov a zazobaných právnikov. Moja osobná skúsenosť je trošku odlišná, a aj ženy samotné tvrdia niečo iné, tak kde je vlastne pravda?
Niekto tomu vraví naivita, ja tomu hovorím dôvera. Je to vtedy, keď dôverujete človeku, na ktorého pomoc ste odkázaní. Možno to má niečo spoločné s príslovým „podľa seba, súdim teba“. Jednoducho, keď idem so svojím problémom za odborníkom, tak verím, že mi poskytne službu, ktorá je v prvom rade v súlade s mojimi potrebami. V takom prípade mi nevadí, ak si za túto službu vypýta primeranú odmenu, veď z niečoho musí žiť.
Medzi ľudmi všeobecne panuje názor, že zdravotníctvo v zahraničí je drahé a cena zubárov je priam legendárna. Naopak, na Slovensku by sme chceli mať všetko zadarmo. Zhodou okolností v Nórsku je (teoreticky) dostupné štátne zdravotníctvo zadarmo (ak človek dokáže čakať so zlomeninou mesiac-dva-päť) a predsa som nemal ten dojem, že by boli spokojní. Chýbala kvalita. Ako je na tom Švajčiarsko?
