Už týždne pred veľkonočným pondelkom sme zahraničným študentom aj domácim Nórom vysvetľovali, ako u nás olievame dievčatá vedrami studenej vody a potom ich mlátime palicami (keďže to bol prvý preklad slova korbáč, ktorý nás napadol). Odpoveďou nám bol nemý úžas a nechápavé krútenie hlavou. Emancipované Nórky si určite predstavovali, ako slovenský chlap prepína televízne programy bitím ženy baseballovou palicou. Ľutovali Alenku, vtedajšiu slovenskú zástupkyňu utláčaného pohlavia. Keď sme im vysvetlili, že za to ešte dostaneme napiť, najesť a finančnú odmenu, museli sme ich kriesiť. Vraví sa, že lepšie raz zažiť, ako sto krát počuť a tak kamarát Juraj pripravil plán.
Už od Veľkého piatku bolo Molde ľudoprázdne. Nóri odišli so svojimi rodinkami do hôr, bežkovať okolo svojich chát. Naša internátna bunka bola úplne prázdna a tak sme ju prehlásili za autonómne slovenské územie, do okna kuchyne vystavili slovenskú zástavu a pobrali sa zbierať prúty na korbáče. Nájsť to správne drevo nebolo jednoduché, nakoniec sme si priniesli aspoň zopár ohybných prútov. Juraj našiel na internete návod a začal zaplietať. Ja som medzitým napiekol typicky slovenský čokoládový koláč z prášku a urobil zopár rumových guliek. Jedno vajíčko sme vyzdobili dvojkrížom na napodobenine trojvršia, druhé kmeňovými vzormi a tretie sa nejako nepodarilo, vyvrelo, a tak predstavovalo malé kuriatko.
Musím spomenúť, že Alenku, ktorá bývala na druhom internáte, sme o našich zámeroch informovali, zjavne ich však nebrala vážne. Pôvodne som sa vyhrážal návštevou o šiestej ráno, no v tom čase ešte len sladko zaspávali po preflámovanej noci. Aj preto sme s našou výpravou začali u nás. Potužený vodkou Stolichnaya sme zobrali naše handicapované korbáče a vedrá na vodu a poďho za Tomom. Tom je kamarát prvej obete, škótsko-francúzskej Španielky (vážne nechápem, odkiaľ je), ktorého sme požiadali, aby nám ju vylákal z izby a robil fotodokumentáciu. Tom však pochyboval, že vyviazneme živí a zdraví, preto sme vedro vymenili za pohár a nakoniec Eileen len symbolicky pokropili a vysvetlili náš domorodý zvyk. Ako sa ukázalo, Eileen bola trochu smutná, že sme pochybovali o jej zmysle pre humor a bolo by nám prešlo aj celé vedro. Posilnený týmto vyhlásením, vybrali sme sa v sprievode Toma a Eileen za Dánkou Heidi.
Heidi sme našli samu na celej bunke, práve telefonovala vo svojej izbe. Ako otvorila dvere, Juraj ju oblial vedrom vody a trafil celkom dobre. Premočená, ale vysmiata odišla vysvetliť kamarátke na druhom konci telefónu, že sa stala obeťou slovenskej tradície. Eileen ju potom išla ľutovať a veď to poznáte, štebotali ako u nás na dzedzine (hoci ja som z mesta). Po krátkom rozhovore sme opustili domácu pôdu a odišli s korbáčmi a vedrami na druhý koniec mesta. Zvažovali sme, či na mladých ozbrojených výtržníkov niekto nezavolá políciu, no nestalo sa.
Okolo obeda sme dorazili na miesto činu. Jozef, kamarát z Južnej Afriky nám otvoril dvere a potom si išiel pre fotoaparát, aby zvečnil historický okamih do digitálnej podoby. Vrátili sme sa na prízemie, kde nič netušiace spali Slovenka Alenka, Španielka Esme, Nórka Eli a Nór Tony. Začali sme prirodzene Alenkou, aby sa náhodou pri známke poplachu nezamkla. Na jej tvári bolo zrejmé, že nás nečakala, ale zdedené a vytrénované reflexy ju mierne ochránili, no vážne len mierne. Ja, hlavný šibač, som sa presunul o dvere ďalej a čakal na polievača Juraja, kým doplní muníciu. To už Esme vystrčila zaspatú hlavu von z dverí. Chúďa, nosí silnejšie okuliare a ani hranie kariet až do rána jej nepomohlo zrýchliť reakcie. Juraj dosiahol double combo, zasiahol ju dvoma plnými vedrami vody a na zemi za vytvorila riadna mláka.
Zatiaľ som sa presunul k dverám posledného a najťažšieho súpera. Eli sa zobudila na krik a nárek na chodbe. Najskôr len opatrne a potom namrzene vyšla von. Zatiaľ čo som sa ja schovával za dverami, Eli spustila krik. Za jej slovnú zásobu a kadenciu nadávok by sa nemusel hanbiť ani najčiernejší rapper Eminem. Ako spomedzi jej nadávok vyplynulo, deň pred naším prepadom vyleštila a navoskovala podlahu. Ups. Bohužiaľ, Jurajovi tá angličtina vtedy až tak nešla a tak sa nenechal odradiť. Vodu, ktorá na ňu vystrelila z vedra si však Eli nevšímala. Ešte šťastie, že Juraj nedokázal preložiť to, čo chcel povedať, inak by sme skončili na pohotovosti. Niečo o relativite života a podobne.
Anyways, to už vyšiel aj Tony a po prvotnom WTF si požičal Jurajov korbáč a zatiaľ čo sme my kolenačky pratali dlážku (hej, ja viem, ale keď tie Nórky nie sú žiadne padavky) on zahnal dievčatá v kuchyni do kúta. V tom zmätku sme mu nestihli vysvetliť, že šibanie sa iba naznačuje a tak bol strach zračiaci sa v očiach dievčat opodstatnený. Nakoniec sme od Alenky dostali čokoládových zajacov a Eli, hoci to zažila na vlastnej koži, stále nechápala a len krútila hlavou. Tony si ten jeden korbáč nechal, jemu sa naša tradícia zjavne zapáčila a kto vie, ako sa bude na Veľkonočné sviatky tešiť jeho budúca partnerka.
Video z nášho prepadu sme doplnili o hudobnú zložku, ktorá tomu dala ešte dramatickejší nádych. Žiadne video, ani fotky, ba ani príbeh však nedokáže dostatočne priblížiť tú atmosféru a zážitky, to si človek musí odžiť. Preto ak ste v zahraničí a nemáte plán na ďalšiu Veľkú noc, skúste prezentovať slovenské tradície. Možno aj nejaké iné, ako stavanie májov, pálenie Moreny, alkoholu alebo 40 dňový pôst :o)
