Prešlo dvadsať rokov.To je už dosť dlhá doba na to, aby človek mohol porovnávať ,či hodnotiť, hlavne ak sa jedná o udalosť ,ktorá zmenila osudy ľudí. November 1989 sa medzi také udalosti určite radí.
Jedno takéto hodnotenie v predstihu som už prezentoval tu: Dvadsať rokov po... ,teraz sa budem snažiť k tam uvedeným myšlienkam už nevracať. Chcel by som sa zamerať na veci z ktorých mám najväčšiu radosť ,či naopak na udalosti ,ktoré pociťujem ako veľkú krivdu.
Nedávno som už ani neviem s kým spomínal na základnú vojenskú službu a príbehy s tým spojené. Môj 12 ročný syn chvíľu načúval a potom sa opýtal:“ S kým si to vtedy vlastne bojoval.?“
Veľmi ťažko sa mi to vysvetľovalo a myslím, že sa mi to ani celkom nepodarilo. Nevadí, jeho otázka však svedčí o tom ,že mládež už nevie o čom to bolo a jedna nezmyselná vec z pred novembra 89 už dúfam nadobro skončila. Na druhej strane je neodškriepiteľné, že mladí muži sa na vojne naučili sebaovládaniu a poriadku a to im podľa mňa dnes chýba.
Taktiež kladne hodnotím odchod okupačných vojsk, len si mali po sebe upratať ten bordel ,čo tu nechali, alebo by im mal niekto poslať účet.
Po novembri 89 ľudia s úžasom počúvali reči politikov o tom, ako kupónová privatizácia napraví krivdy komunistov a občania budú vlastníci toho ,čo spoločne budovali. Tej rozprávke som chvíľu veril aj ja. Mnoho ľudí vytriezvelo, keď na podniky, kde mali akcie začali byť vypisované konkurzy a po nejakej dobe boli vymazané z obchodného registra. Veľmi by ma zaujímalo, koľko percent podnikov takto dopadlo. Určite to nebude malé číslo. Sám som takto vlastnil akcie asi tucet podnikov, ktoré už dnes neexistujú. Nejaké bezcenné akcie mi ešte ostali a ja netrpezlivo očakávam zákon, aby som sa ich mohol zbaviť a nemusel platiť za vedenie účtu. Samozrejme určitá skupina ľudí na kupónovej privatizácii a nielen tej profitovala a zbohatla.
Z môjho pohľadu prvá, ale i druhá vlna kupónovej privatizácie bola nehoráznym podvodom na občanoch tohoto štátu.
A čo privatizácie podnikov ,ktoré sa nedostali do kupónky ? Podľa mňa so spravodlivosťou to malo pramálo spoločné. Za pár korún sa skupina vyvolených dostala k nemalému majetku, aby následne tieto podniky vytunelovala a priviedla do krachu. Všetka česť tým, ktorí dokázali podnik udržať až do dnešnej doby.
Kedysi sa hovorilo, že rodina je základ štátu. Je mi smutno z toho ,že veľa mladých ľudí,ktorí si chcú založiť rodinu nemajú kde bývať. Pred novembrom 89 nebol problém pre novomanželov zaobstarať si byt a o práci ani nehovoriac. Dnes je to jemne povedané o čosi zložitejšie a príčiny sú známe asi každému.
Nedá nespomenúť tému o drogách. Mám už svoje roky a môžem hrdo vyhlásiť, že do dnešného dňa som žiadnu drogu ani len nevyskúšal . Koľko násťročných to môže dnes povedať? Hrôza ma chytá z toho ,že drogy sa dostali už aj do základných škôl.
Pán Lasica minule do rádia povedal ,že pre neho posledných dvadsať rokov bol veľký skok. V podstate sa s tým skokom dá súhlasiť. Problém je v tom, že niekto sa pri tom skoku poriadne poudieral, niekto menej a niekto vôbec a nezáležalo to len na nich.
Pán Budaj sa pre zmenu v rádiu posťažoval, že do dnešného dňa,teda ani po dvadsiatich rokoch neboli určité písomnosti z VPN sprístupnené verejnosti. Zodpovední páni asi vedia prečo.
Určite sa toho nájde oveľa viac ,čo by stálo za zmienku , no musím úprimne priznať ,že z udalostí za posledných dvadsať rokov ja osobne mám rozpačitý dojem a od “nežnej “ som očakával viac...
