Ráno naložil jednu so svojich kamarátok, mňa a môjho rovnako streleného kolegu, a poďho na východ.
Na hranici sme ešte nestihli vystúpiť z auta, a už sa okolo nás zhluklo asi desať ukrajinských Rómov (odkiaľ mali víza neviem, bolo to ešte na našej strane) a ponúkali ukrajinské farebné papieriky... Voľný trh k nim ešte asi neprenikol, pretože každý mal rovnaký kurz... Tak som navrhol, že vzhľadom k tomu, že sa nevieme rozhodnúť, tak zmeníme u toho, kto nám, najkrajšie zaspieva...Nakoniec, po upozornení kamarátom, aby som neblbol, sme bez spevu vymenili nejaké hrivny a peši sa pobrali na hranicu...
Mladý, ušatý ukrajinský colník na nás asi dvadsať minút čumel (asi sme boli veľmi sympatickí, keďže prechod bol prázdny a ďalší colníci sa unudene opierali o zábradlie) kým na nás kývol a na polovicu listu zo zošitu A5 napísal 4 a ruské P (neskôr sa to ukázalo, ako životne dôležitý dokument....) Pri unimobunke sme vyplnili vstupné „bumažky" a podali ich colníkovi do okienka spolu s pasmi. Bumažky si ani nevšimol, pasy unudene opečiatkoval a požiadal nás o listok dľa pešich....
Nikto z nás nechápal, čo po nás chce, veď pasy máme, papiere tiež, ale colník bol neoblomný, keď nebude listok dľa pešich, tak sa na ich džamahíriu nepozrieme... V tom kolega vytiahol z vrecka spolu s peniazmi zdrap papiera od mladého ucháňa so 4P. Colník mu to nadšene vytrhol z ruky, peniaze vrátil, na druhú stranu zdrapu buchol razítko, podpis a zaželal nám šťastnú cestu...Nemusím hovoriť, že sme si to lajstro strážili ako oko v hlave...
Šokovaní vyspelosťou ukrajinskej digitálnej prepojenosti, sme sa taxíkom presunuli na trhovisko v Užhorode, kde sme s kolegom narýchlo nakúpili deťom nejaké tenisky a „značkové" tričká, nechali náš párik aby si vybral veci na kšeft a zasadli do najbližšieho „baru" k vynikajúcemu Zakarpatskému koňaku.
Ako tak koňakujeme, prebudila sa vo mne príroda...Nič strašné, myslím si, oproti je nová, veľká moderná budova dokonca aj s latinským nápisom WC, takže zúfalé hľadanie odpadá.
Komfortne zaplatím pár kopejok pri okienku, vyzdvihnem toaletný papier, (na podobný deti kreslia v škole na výtvarnej výchove a volá sa rys, našťastie mám domácu zásobu...) vojdem do inkriminovanej miestnosti a hneď dva šoky : 1.) neskutočne čisto a voňavo, 2.) kóje ako na štarte dostihov - sedíš na mise, trčí ti hlava a môžeš sa rozprávať so susedom vedľa z očí do očí a zároveň sledovať kto prichádza...No čo už, videl som v živote aj horšie veci ako hlavu chlapa vykonávajúceho potrebu.... a na vojne som tiež bol...
Po vykonanej predpríprave a usadení sa, som zrazu zabudol, na čo som tam prišiel...Do miestnosti vplávala krásna deva s vrkočom typu Timošenková, ale voľne visiacim až po nádherný zadok v obtiahnutých leginách zasunutých vo vysokých čižmičkách, v napasovanom tričku, gumených rukaviciach so slúchadlami na ušiach , v jednej ruke mop, v druhej vedro...Krásne sa na všetkých sed(r)iacich usmiala a začala ladne utierať podlahu... Musel som mať v ksichte výraz ako štrnásťročný pubertiak v striptízovom bare...Úchytkom som pozrel na kolegov, tí však boli na podobné predstavenie zrejme zvyknutí, pretože sa v pohode venovali pôvodnej činnosti a kráske nevenovali pozornosť...
Keď som to po návrate rozprával kolegovi v knajpe, išiel sa tam pozrieť. To dievča muselo mať vyvinutý neskutočný zmysel pre čistotu, alebo voayerizmus. Jeho prekvapila pri „malej", asi po 15 tich minútach po mne....
Nech si vraví (hlavne teraz...) o Ukrajine a Ukrajincoch kto chce čo chce, že sú to burani, zlodeji, sedláci ... takéto kultúrne vyžitie za (v prepočte) 8 centov na Slovensku nenájde...:)
Pekný deň!
