Môj cit pre tatranský sneh

Ešte stále sa na mňa pozerajú so zábleskom úsmevu na vrcholoch štítov a ešte vždy ma vezmú do svojho náručia, keď sa mi chce jednoducho ísť.Nezabáram si hlavu po uši do snehu kvôli tomu, že sa nechcem dívať na prevrátené kmene pod Starým Smokovcom, ale pretože chcem cítiť vôňu lesa pod tou bielou cukrovou polevou.Nepomôžem im tým, že skáčem do metrových závejov, ani tým, že objímam kmene ešte stojacich stromov.Ale keď počujem padať jesenné lístie pri čaji v kaviarni, keď sa trasiem v kine v Tatranskej Lomnici, keď čakám na poslednú tatranskú električku, keď prechádzam krížom cez Štrbské pleso, keď sa mi v dlaniach rozpúšťajú vločky spadnuté z tvojich vlasov, keď sa usmievam na urečnené deti v lanovke a keď si vyzliekam už stú vrstvu, premoknutá až k morku kostí, je mi horúco...Horúco pri srdci, že naše Tatry sa nestratili.