Teraz som tu a zatiaľ nepoznám krajšie miesto pre život. Áno, Slovensko je nádherné, ale keď už odtiaľto aj tak musím odísť, chcem si vybrať tento provensálsky kúsok planéty. A tak keď vyzbrojená časopismi realitiek podľa presných inštrukcií sadám do lietadla smer „moje mesto“ je mi smutno, že to tu opúšťam. Som však šťastná, že sa mám prečo vrátiť.
Deň prvý: V skratke, AVIS sa stane nočnou morou. Francúzska byrokracia sa nezaprie a slečna v červenom s nablýskanou ceduľkou Céline, ktorú si iste počas obednej prestávky usilovne leští, nám pokojne vysvetľuje, že požičanie auta je personálnou, ak nie priam intímnou záležitosťou, kedy je všetky dokumenty potrebné predložiť na jedno meno. Po tortúre faxovania vodičského preukazu zo slovenskej pobočky našej nočnej mory: „Snáď nepredpokladáte, že na Sviatok Všetkých Svätých bude niekto obsluhovať fax...ale áno, sme 24-hodinová služba!“ - ho predložíme spolu s pasom a kreditkou slečne „všetko-na-jedno-meno“ a poslušne priplatíme ďalších 25 eur za dodatočného vodiča. Céline sa byrokraticky pousmeje, my jej ten krásny byrokratický úsmev vraciame, a konečne nasadáme do našej Pandy, ktorá síce ufká a ochká do kopca, ale bez nej by sme boli úplne, úplne stratené.
Okrem podpálených áut, o ktorých sme sa, mimochodom, dozvedeli až po návrate do nášho mesta od mojej starostlivej mamy, bude Nice najbližšie dva roky z dôvodu stavania električkovej trate, čiže z dôvodu rozkopanosti väčšiny ulíc, na návštevu nevhodné. Ubytovanie máme na Bd de Cessole číslo 101. U Sylvie. Cez hospitality.org. Milá pani. Viac nedodám. Večer v tričku na pláži vyťukávam: „Áno, všetko je v poriadku...“ Z mora vytŕčajú piliere mosta niekdajšieho kasína...
Deň druhý: Ráno naša cesta vedie do St Paul de Vence. „Fuuu...St Paul de Vence“, počujem v hlave slová môjho kolegu. „Je tam milión turistov, na ktorých isto zarobia tony...navyše tam žijú Francúzi, s ktorými máš ty i ja svoje skúsenosti a ďalej, hneď nablízku je naša pobočka, a to už je samo osebe na zaplakanie. No jednoducho, nič – moc“. Som rada, že s ním nemusím súhlasiť a môžem pozorovať St Paul z môjho uhla pohľadu pri káve v kaviarni Kaleidoskop s mozaikovými slonmi na stole.
Cesta číslo N98 je jednou z najkrajších červených čiar na mape. Oľga sa ani nemôže sústrediť na udržanie volantu v správnej polohe, keď pri nej neustále híkam, jajkám a jojkám. A to mám robiť navigátora a triezvo sledovať celú škálu čiar na mape Provence-Alpes-Cote d´Azur. To mám asi z tých kruhových objazdov, z ktorých sa nám už pomaly krúti hlava. Majú však aj isté výhody - môžete na nich neustále krúžiť, kým sa konečne ten nepodarený navigátor zorientuje na mape, a kým si vás nevšimnú policajti pár metrov od vás. A navyše - na kruhovom objazde máte stále prednosť.
Prechádzame cez Ste-Maxime a St-Tropez, kde začíname naše piknikové posedenia zložené z bagety, syrov, jogurtov a ovocia do malých Benátok Port Grimaud. Ešte v novembri sú na pláži otužilé babičky.
Ešte stále deň druhý (stihli sme toho veľa): Mierime do Aix en Provence, kde sa pri miestnom Intermarché máme stretnúť s Oľginým priateľom zo študentských čias. „Aaa, vous etes lá...d´accord....Uf....ide po nás...ani v šestnástich stupňoch Celzia by sa mi totiž nechcelo čakať s barom zvláštneho výzoru pár metrov od nás.
Ventebren, ktorého názov sa márne pokúšame vysloviť, je blízko Aix. Domček v lese s jeho neopakovateľnou atmosférou vysoko prevyšuje obrázky typických provensálskych interiérov z knihy, ktorú predávajú v Redute. Na večeru máme krvavý biftek, rattatouille (skutočne netuším ako sa to slovo píše), syry a koláče.
Malá Clemence sa v noci zobudí, keď stratí bábiku. Ja s veľkým treskotom a následným hlbokým pocitom viny zhodím na zem záchodovú misu. Spoza dverí sa ozve pokojný hlas: „C´est pas grave...“, čiže - nič vážne sa nestalo...S touto vetou sa stotožňujeme. Na našej ceste a v živote.
Deň tretí: Trh v Aix en Provence má neuveriteľné čaro. Kvety, starožitné knihy, bylinky a korenie, ovocie, zelenina, všetko má svoje miesto. A navyše, je ideálny čas dať si šálku kávy...
Po prezretí si mestečka Arles navštívime pracovisko nášho hostiteľa Jean-Roberta. „Tak tu, v týchto lomoch ťažíme kameň, ktorý sa využíva na stavbu provensálskych domov. Zaujímavé je, že je to čisto prírodný zdroj." Ak k tomu pripočítam produkciu levandule, olivového oleja, vín a ktovie čoho ešte, tento región mi vôbec nepripadá suchý a neúrodný.
Avignon vidíme večer. V Palais de Papes práve inštalujú stoly na večeru pre nejakú privilegovanú spoločnosť. Až doteraz som o tomto meste vedela len „sur le pont d´Avignon...“, teraz viem, že Pont du St Bénezet, ktorý je predmetom tejto piesne, býva už večer zavretý...ďalší dôvod na budúcu návštevu.
Deň štvrtý: Pertuis ma nechytilo za srdce. Len zhrabnem ponukový katalóg realitky a nasadám do auta. Smerujeme do Bonnieux, kde si dáme cafe au lait z polievkovej misky. A zatiaľčo mi huňatý vlčiačisko ohrieva nohy, komunikujem s predavačom, čašníkom a pekárom v jednej osobe. „Ako prebieha dovolenka? Odkiaľ ste? Aha, Slovensko...ste z Bratislavy?“ Doslova mi vyrazí dych ak vezmem do úvahy, že toto mestečko má tak asi do 1000 obyvateľov aj s kojencami.
Híkajúc a čerpajúc všetky citoslovcia a okrasné prívlastky prechádzame mestečkami Lacoste s hradom markíza de Sade, Oppede-le-Vieux a Gordes, kde čakám, že sa za rohom zjaví čokoládovňa Juliette Binoche. Niekto na mňa iste myslí, keďže sa mi červenajú uši, ale iste nie sú také červené ako pôda Rousillonu.
Manosque je krajší ako Pertuis. Má francúzsky šarm a keďže láska ide cez žalúdok, po miestnej quiche sa mi toto mesto páči ešte viac. „Dáme si ešte jednu?“ „Nie, poď, ideme spať, zajtra máme pred sebou dlhú cestu...“
Deň piaty, bohužiaľ: Cesta číslo D 952. Prichádzame na ňu od Plateau de Valensole, planiny, ktorá sa v júni fialovie levanduľou. Naša Panda si to razí kopcami Verdonu. Už som vyčerpala slová ako super, úžasné, nádherné, pitoreskné, to už ani tuším nie je po slovensky. Buď mám takú malú slovnú zásobu, alebo bežné slová na tento kúsok zeme neplatia. Také je Lac de Ste-Croix, mestečko Moustier Ste-Marie a La Palud-sur-Verdon, kde sa začína Route des Cretes, teda biela kľukatá čiarka na mape číslo D23.
...Na Grasse sadá hmla. Na stanici SNCF máme stretnúť Nathalie. Je to už druhé využitie ubytovania prostredníctvom hospitality.org, ale aj tak máme zvláštny pocit. Nathalie je však veľmi podarená osôbka a spolu s manželom Patrickom, ktorý sa stará o miestnych bezdomovcov, kamarátom, ktorého stretli počas prázdnin v Talline a s 11-ročným synom, tvoria podarenú spoločnosť. Vysvitne, že priateľ z Tallinu ovláda ruštinu, a tak s Oľgou komunikujú pri vraždení (malá chyba slov assassiner – assaisonner) šalátu sa dozvieme, ako sa správne vyslovuje Provence, prečo sa Languedoc – Rousillon volá tak ako sa volá, a že okrem farby pôdy nemá s mestečkom Rousillon nič spoločné. A to dokonca môj obľúbený obyvateľ regiónu Languedoc-Rousillon ani netušil, že mestečko Rousillon existuje.
Našich hostiteľov zaujíma, ako to vyzerá u nás, čo sa zmenilo po páde Berlínskeho múru, čo je tu lepšie, čo horšie. S nadšením pozorujeme, ako Nathalie hneď vyťahuje atlas sveta a spolu s rodinkou plánujú cestu Viedeň - Praha – Bratislava. „Ach, áno a ešte Budapešť! Aj ja sa tam niekedy chystám...“
Večera je znamenitá. Klobásky rôzneho druhu, zemiaky a na to roztopený syr - vraj savojská špecialita, zavraždený šalát, zmrzlina a čokoláda. „Obyčajne takto nejedávame, to len preto, že máme hostí.“
Ráno sa z kuchyne vinie vôňa domáceho chleba. Dáme Nathalie bozk na obe líca a lúčime sa s krajinou viníc, olivovníkov a levandule.
Ale vrátim sa a budem tu s tebou môj milý, takže c´est pas grave, že odchádzam.
