Ale ako všetky vieme, a tie, čo to ešte nevedia, nech pozorne čítajú články v ženských časopisoch, TEN PRAVÝ prakticky neexistuje, pretože sa dal v Mexiku k partizánom, zabili ho a stal sa národným hrdinom. Prípadne si ho už niekto ulovil, má na prste obrúčku, tlačí pred sebou kočík a v najhoršom prípade nie je na baby.
Realita: Venuše pekného výzoru s postavičkou ako lusk, avšak márne hľadajúce svojho princa na bielom koni. Sú hrdými „single“, ale keď večer prídu domov vyšťavené z práce priznajú, že im chýba niekto, ku komu by sa večer pritúlili. Bez túžby po sexe. Len tak. Hľadajú toho JEDNÉHO, JEDINEĆNÉHO.
Realita niekde na Marse (vlastne realita okolia): „Single“ chlapi, medziinými:
Kamarát, ktorý sa bojí nadviazať akýkoľvek vzťah, pretože sa po ôsmich rokoch rozišiel s priateľkou. Bolo to už síce pred dvoma rokmi, čo je v chlapskom ponímaní večnosť, ale keďže v žiadnom prípade nechce zažiť niečo podobné, pre istotu vzťah nenadväzuje. A to žiaden.
Ďalší sympatický príklad má dom pri Bratislave a dobrú prácu, v ktorej trávil všetok čas. „Našťastie“ preňho ho z nej vyhodili, a tak bude mať znova trocha času pre seba a pre tú pravú. Bohužiaľ ešte žiadnu nenašiel.
Príklad číslo 3: Príjemný mladý muž, ktorý sa zaľúbil do jednej dievčiny. Boli šťastní až do chvíle, keď sa dozvedel, že dotyčná je zadaná. Smutné. Mám pokračovať?
Všetci hľadajú tú JEDNU, JEDINÚ.
V mojom okolí je plno úžasných nezadaných mladých mužov a ešte viac úžasnejších nezadaných mladých žien. Je vôbec možné, že sa tieto dve skupiny nikdy nestretnú? Chodia po iných štvrtiach mesta? Alebo si už všetci Johnovia uniesli naše Marienky za hranice a našim mužom ostali len Aranky?
Keďže odmietam hrať dohadzovačku na vedľajší úväzok (jednoducho to nikdy nevyšlo), musím tie mladé dámy nechať napospas osamelým večerom a tých príjemných sympaťákov nechať napospas osudu. Venuše a Marťania totiž majú nasledovný problém: Boja sa vykročiť oproti sebe a položiť jednoduchú otázku: „Nemáš chuť niekedy sa stretnúť?“ Veď najhoršia odpoveď môže byť NIE, no nie?
