Pozorujem to na sebe. Načúvam, sondujem, „špŕtam sa“. A neprestajne vŕtam. Odpočúvam rozhovory nič netušiacich ľudí v mestskej hromadnej doprave. Načúvam s uchom pri stene. Vykrádam slovník kolegov. Rozmýšľam, kam vhodne umiestniť vysokofrekvenčné ploštice, rozmýšľam, či také vôbec sú. Kradnem slová a výrazy, aby som ich potom prezentovala pred všetkými vami, čo to práve čítate (teda predpokladajme, že ste sa dostali až sem).
Pred mojou „ostrosluchosťou“ sa neubráni žiaden civilista. Ukradnuté a odpočuté námety potom spracúvam a podľa slov niektorých aj neprimerane prifarbujem, prispôsobujem a zveličujem.
Od istého času, a ja tuším prečo, majú predomnou všetci tajnosti. Šepkajú, zatĺkajú, nehovoria podrobnosti. Boja sa! Boja sa, že použijem nejakú ich frázu, slovo, teda vlastne JA JU Z-N-E-U-Ž-I-J-E-M!!! na blogu.
Je to čoraz horšie. Začínam sa vyhrážať. Vravím: „Prestaň, lebo ťa dám na blog!“ Skúste to...možno sa zľaknú...a možno ani nie.
