Na kostolnej veži odbíja desať. Mesto je plné vysvietených okien a tmavých taxíkov. Nenasadám do žiadneho. Chcem len tak blúdiť a vnímať pocit, že v noci je všetko inak. V noci sa netreba schovávať s modrinou na kolene. V noci ma nemusia trápiť konečné rozhodnutia a konečné termíny. V noci si môžem sadnúť na kopec nad mestom a pozorovať tisíce svetiel tohto príjemného miesta pre život. Tie svetlá vzadu sú továrenské a tie blízke toho nového mosta, čo som ti spomínala.
Tabule nadľudských rozmerov sľubujú spríjemnenie života všetkými možnými spôsobmi. Ponuky neprijímam. Sú príliš praktické pre môj svet.
Len pár otázok narúša tento pokoj. „Ktorým smerom je rieka, ktorým stanica a ktorým môj vyvolený?“ „Ktorým úsmevom zhodnotíš moju hlúposť hľadania odpovedí, keď sa znova zjavíš na našej ulici? „Koľko sme sa nevideli? Rok, dva?“
Noc nedáva na tieto otázky odpoveď. Zvyčajne sa tvári, že nevníma. Páči sa mi, keď je taká. Niektoré otázky môžu ostať nezodpovedané.
Je ráno. Závan pečiva mi udrie do nosa. Aha, tade sa ide k našej pekárni. Kúpim si čerstvé rožky. Moje prvé ranné zahryznutie patrí im. A to posledné bude patriť čomu?
