Nikoho nezaujíma slušný človek. Taký sa nedostane do novín. Platíš načas svoje účty? Poslušne zdravíš kolegov? Who cares? Si nudne normálna. Pokús sa aspoň trocha vytŕčať z davu! Bav sa, straš deti!
Mám na výber. Otravuje ma svedomie. „Sprav to, čo sa bojíš?“: našepkáva mi jeho zlá časť. „Povedz šéfovi, že sa na všetko môžeš zvysoka, pridaj nejaké trefné nadávky a poriadne mu vyplaz svoj dlhý jazyčisko!“. „Neblbni!“: reve tá druhá polovica. „Vyrazia ťa a pôjdeš sa pásť!“ Cítim sa ako v disneyovke – malý anjelik vpravo a čert vľavo. A hustia do mňa a hustia. „Noooo, poďme! Jeeej, ty si ale posero!“ „Vôbec sa nevieš baviť!“ Ten dobrý: „Zabudni na to, ticho seď, rob a nikto si ťa nevšimne!“
Niekedy mám tendenciu počúvať tú prvú polovicu môjho rozpolteného svedomia.
Bola som taká od malička. Jedno z mojich prvých slov bolo ZLÁ. Aká si? ZLÁ. Tak čo odo mňa čakáte? Moja krstná vravievala, že som strašne tvrdohlavá. „Nikto ťa nebude mať rád!“ konštatovala. Ako malá som revala bez prestania, mama bola zo mňa zúfalá. V škôlke som bola najhoršia medzi chalanmi, s babami bola príšerná nuda, len si piekli koláčiky z piesku. V škole som dostala pokarhanie od riaditeľky, lebo som jednak odvrávala, ďalej som odtrhla spolužiakovi brmbolec a odmietla som cvičiť na telesnej. To bol poprask! Maniak – lebo to bolo jeho meno (no čudujete sa mi?), víťazoslávne klipkal očami pri prednesení môjho poníženia. Pri odchode mu jeho prehadzovačka z vlasov veselo poskakovala na hlave...
Polepšila som sa. Snažím sa prispôsobiť spoločnosti, snažím sa mať rada svojho blížneho, neodvrávam, slušne sedím. No nuda. Ale niekedy ten diablik v mojej hlave nadobudne obrovské rozmery a ja ho počúvam. A chce sa mi skákať po hlavách, piť, byť schizofrenikom a nadávať ako pohan. Niekedy sa mi chce byť jednoducho ZLÁ.
