18. – 19.7
V sobotu som vstala asi o dvanástej na obed, uvarila si obed, zjedla ho a dostala nápad, že by sme sa mohli ísť pozrieť na Elephant mountain! Je to taká menšia polhodinová túra, pozostávajúca z veľmi veľa strmých schodov. Katra a Hanah z Brazílie súhlasili s mojím nápadom. Kým sme sa vyhrabali z domu boli štyri hodiny poobede. Cesta metrom na zastávku Xiangshan nám trvala asi pol hodinu. Z metra sme vystúpili do štvrte plnej zelene, parkov a luxusne vyzerajúcich bytoviek. Všade boli šípky označujúce našu cieľovú destináciu. Prešli sme cez park a napojili sa na turistickú cestičku. Na Slovensku by cestu na vrchol vyriešili pravdepodobne kľukatým chodníkom a trvala by minimálne hodinu. Nás však čakalo 20 minút šliapania do schodov.
Schody boli väčšinu času veľmi strmé. Zastavovali sme každú chvíľku jednak preto, lebo sme nevládali a jednak lebo sme stále chceli fotiť výhľad na čoraz viac a viac vzďaľujúce sa mesto. Počas cesty sa dalo zastaviť na viacerých menších vyhliadkach a my sme si vždy mysleli, že to už je vrchol. Všade sme sa rozhliadli, pofotili a potom sme sa spotené vydali na pokračovanie cesty. Krátko pred vrcholom bola asi najkrajšia vyhliadka z celej cesty. Boli tam obrovské kamene na ktoré sa snažilo vyškriabať čo najviac ľudí a všetci sa snažili urobiť si čo najlepšiu fotku. My sme však pokračovali ešte ďalej. Na ceste bol dokonca pristor aj na cvičenie, boli tam rôzne športové pomôcky. Netuším kto by tam cvičil, keď už mal za sebou 20 minút stáleho stúpania po schodoch v 38 stupňovej horúčave.
Posledná vyhliadka bola plná ľudí, ktorí si chceli chytiť miesto z ktorého by čo najlepšie uvideli blížiaci sa západ slnka. Tam sme strávili asi hodinu len pozeraním na ten impozantný výhľad. Priamo pred nami sa týčila dominanta mesta – Taipei 101 (World Trade Centre). Pred niekoľkými rokmi sa pýšila titulom najvyššia budova na svete. Prvenstvo jej však uchmatla terajšia najvyššia budova – Burj Khalifa v Dubaji.
Na spomínaný západ slnka sa nám už dlhšie na preplnenej vyhliadke nechcelo. Zišli sme nižšie, k tým obrovským kameňom dúfajúc, že nejaký poloprázdny sa pre nás ešte nájde. Mýlili sme sa. Všetky boli obsadené. Keď sme sa aj pokúsili na nejaký liezť, zdalo sa nám to príliš nebezpečné. Na jeden sa však dalo dostať veľmi ľahko a preto sa pri ňom tvorila rada ľudí, ktorí sa na ňom chceli odfotiť. To presne sme spravili aj my. A to práve včas! Slnko už takmer zapadlo, keď sme urobili poslednú fotku.
Potom sme sa pobrali dole. Znovu sme čelili veľkému počtu schodov. Sadli sme na metro a okolo ôsmej sme boli doma. Pozreli sme si ešte nejaký film a s pocitom dobre stráveného dňa sme zaspali.
V nedeľu sme s Katrou chceli ísť k nejakému chrámu. Vychystať sa nám trvalo veľmi dlho. Keď sme to však konečne zvládli a vybrali sa do ulíc, začalo pršať a tak nám neostávalo nič iné, iba ísť naspäť domov. Nedeľu sme strávili na apartmáne viac-menej filmovo.
