Síce moja cesta začala už viac ako pred týždňom až teraz som sa dostala k zverejneniu prvej časti. Moje prvé články budú trochu oneskorené ale dúfam, že sa to čoskoro napraví a budete môcť čítať môj denník so správnym dátumom.
9.7.2015
Na tento deň som čakala celkom dlho. Už keď som mala 11 rokov a scoutka z modelingovej agentúry ma zastavila v nákupnom centre, už odtedy mi v Exite (mojej materskej modelingovej agentúre) opisovali tento deň akoby mal prísť každú chvíľku. Intenzívnejšie ma na prvé vycestovanie začali pripravovať asi pred dvomi rokmi, keď som skončila sériu tréningov, ktoré sa konali každý týždeň v Bratislave. Na tréningoch sme sa učili chodiť na opätkoch, učili sme sa pózovať, maľovať, varili sme.
Jednu víkendovú májovú sobotu mi prišla správa od mojej bookerky, že som potvrdená do agentúry FMI models v Taipei a vtedy konečne nastal ten čas. Nič však nebolo stopercentne isté, pokiaľ sme nemali letenku. Tá dorazila 2.7.2015 a ja – šťastlivec som mala na letenke samozrejme zlé meno – HANUŠLAKOVÁ. Tak to museli zmeniť. Správna mi prišla až o 5 dní, čiže dva dni pred odletom. Na cestu do Taipei som sa vybrala už 8.7. S maminou sme naposledy zakývali starkovcom a Prievidzi – môjmu mestu – o 16:21 a pohli sme sa vlakom smerom na západ. V Bratislave nás na stanici čakal brat mojej maminy – môj ujo – Peťko, ešte sme išli do mesta kúpiť darček mojej Taipejskej agentúre. Kúpili sme šúpolienku – podľa mňa veľmi pekný a typický suvenír zo Slovenka.
Nakoniec sme sa pobrali spať. Keďze bežne cez prázdniny vstávam okolo jedenástej doobeda, bolo pre mňa ťažké zaspať. Premýšľala som. O tom, čo bude. Kde budeme s Katrou – dievčaťom z mojej materskej agentrúry, ktorá ide so mnou – bývať, koľko nás tam bude, či budú v pohode, či budeme mať nejaké joby, či zarobíme, či bude let v poriadku... Až som zaspala.
Prišlo ráno. Budík zazvonil 6:30. Namaľovala som sa, vyžehlila som si vlasy, najedla sa... Aby som na Taiwan dorazila v celej mojej kráse, haha. O 7:30 prišiel k Peťkovi môj ocino, ktorý tiež býva v Bratislave. Rozlúčili sme sa s Peťkom a vydali sme sa na pokračovanie dlhej cesty. Sadli sme do auta, nastavili GPS a mierili smer Schwechat. Cesta, ktorou sme chceli ísť bola uzavretá a tak sme museli nájsť obchádzku. Nakoniec sme to však zvládli a dorazili sme na letisko, parkovisko P4, štvrté poschodie, pavilón A, miesto číslo 4 1016. Odtiaľ sme zamierili k Terminálu 1A. Očekovali sme batožinku a vybrali z nej posledné gramy navyše. Napokon sme sa stretli s Katrou. Prišla s rodičmi, sestrou a priateľom. Oni sa rozlúčili pomerne rýchlo ale moji rodičia išli až na úplný koniec. Pofotili nás, ja som to hneď samozrejme pridala na facebook, instagram a iné sociálne siete a potom sme sa rozlúčili. Objala som maminu a uvedomila som si, že ju neuvidím dva mesiace. Vyhŕkli mi slzy do očí a ako sa pomaly vzďalovala stále som jej kývala. Katra ma objala a odvtedy sme pokračovali samé. Poľahky sme našli náš gate, bola pri ňom minimálne 100 metrová rada. Prešli sme všetkými kontrolami a konečne sme sa dostali do obrovského lietadla. Malo dokonca aj poschodie! Po veľmi zvláštnom vzletnutí sme sa 12 hodín niesli vzduchom. Stále tomu celkom nemôžem uveriť. Letím 10000 km od domova... sama... na dva mesiace... Všetko mi to bude strašne chýbať. Celé leto. Maminka. Rodina. Kamaráti. Hneď po obede nám zhasli svetlo. Asi sme si mali zvykať na Taiwanský čas a ísť spať. Tak som teda nachvíľku zaspala.
