Usmiata som vyšla z tej budovy, zakývala starým mužom, čo na mňa zvedavo pokukovali, pritisla si na hruď dokumenty a zastavila sa pred tisíckami schodov predo mnou. Jeden z tých starých mužov s dlhočiznou bradou po zem ku mne pristúpil. Mal hrubé okuliare v hrubých rámoch. Tiež držal nejaké dokumenty. Pokýval chápavo hlavou a zadíval sa spolu so mnou do hĺbky. Schody sa nám zdali čoraz menšie a menšie, miniatúrne, neexistujúce. A ten pred nami najväčší. Opäť pokýval hlavou a chcel sa vrátiť späť, lenže ostatní starí muži zabuchli dvere a už ho nepustili dnu. Rozpačito prechádzal od prahu dverí ku mne a späť. Pritisol si dokumenty k hrudi. Sledovala som ho pohľadom a premýšľala, ako sa rozhodne. Napokon som natiahla nohu. Hrude všetkých ostatných starých mužov sa zväčšili v prudkom nádychu. A keď som stúpila na prvý schod, strašlivo zhíkli a ešte aj závesy pozastierali, rýchlo poprinášali hrubé laty dreva a klince s kladivami a zatĺkali, bez prestávky zatĺkali, kým všetky okná i dvere neboli zabezpečené.
Bola som na prvom schode. Obzrela som sa a počkala na starého muža. Buď sa rozhodne ostať a zomrie, alebo pôjde so mnou a zomrie. Chcela som mu niečo povedať, niečo povzbudzujúce, ale ústa som mala stále zalepené, nemohla som si nahmatať pery, pretože ruky ustrnuli prilepené k dokumentom prilepeným k hrudi. Vydala som nejaký zvuk, upútala mužovu pozornosť. Opäť rozpačito zabúchal na dvere, potom do nich začal trieskať, vydával škrekľavé zvuky. Všimla som si, že v ústach mal možno jeden jediný zub, aj ten už poriadne nahnitý. Plakal. Ronil slzy, z nich sa pomaly vytvárala mláka a zväčšovala svoj objem. Všimla som si, ako sa na mňa škerí a pritom neprestával plakať. Natiahla som nohu a stúpila na druhý schod. Zrazu som ho už nevidela. Možno sa práve vtedy zľakol, pretože na veľkom druhom schode sa otvorili dvierka a z nich vybehol tento starý muž. Pribehol ku mne zadychčaný, upotený, špinavý, akoby mal za sebou niekoľko kilometrov.
Vzduch bol vľavo ľahký, vpravo ťažký, uprostred nebol žiaden. S rukami prilepenými k dokumentom sme obaja natiahli nohy a stúpili na nižší schod. Obaja sme sa potkli a spadli naň. Doudierali sme sa, lakte sa nám polámali, dokumenty začali padať na nižšie a nižšie schody, roztrácali sa a obaja sme vydávali zvuky zo zalepených úst. Začuli sme ako sa z diaľky ozýva šumivý smiech starých mužov zabarikádovaných v dome na najvyššom schode. Starý muž vedľa mňa sa chcel vrátiť, ale už sa mu nepodarilo vyšplhať na predchádzajúci schod. Stále som z neho cítila akési váhanie. Roztržito si začal spúšťať nohavice, rozväzovať šnúrky a zobliekať si dlhú róbu. Ukázal sa predo mnou nahý. Šaty hodil na kopu a pomočil ju. Pristúpil ku mne a dvihol mi môj zlomený lakeť, pripevnil si ho namiesto svojho a svoj daroval mne. Natiahli sme nohy a stúpili na ďalší schod.
Žiaľ, tu sme sa obaja rozbili. Keďže však bol muž strašne starý, rozbitie neprežil, prežila som ho iba ja. Pozbierala som sa a pozbierala som ho, pochovala. Jeho darované lakte som zjedla. Bolo mi smutno. Natiahla som nohu a stúpila na ďalší schod. Keď som dopadla, spustila sa mi z nosa krv. Rýchlo som si do nej namočila ruky a začala písať na schod odkaz. Rýchlo som natiahla nohu a stúpila na ďalší schod. Bála som sa, že ma odkaz zožerie.
Tie schody boli strašne namáhavé, bolo ich strašne veľa. Ponachádzala som však len pár dokumentov, aj to všetky patrili jemu a keď sa mi lakte prilepili o hruď s dokumentmi, vedela som, že svoje už tak ľahko nedostanem. Pri ďalšom schode som porodila.
Panva sa mi roztrieštila na malé rozbité zrkadlo. Dieťa ležalo uprostred tých črepín. So zavretými očami, až kým sa neotvorili dvierka na schode, nevyšla z nich zdravotná sestra a neodrezala mu viečka. Rozrezala mu aj ústa, aby neustále kričalo a prehlušilo moje myšlienky.............///////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////// Dieťa som posunula k okraju schodu a spadlo na ďalší schod. Odtiaľ ho nemožno počuť, teraz vnímam svoje myšlienky. Bojím sa toho dieťaťa. Má stále vypleštené oči a strašne kričí, jeho hlas reže do mozgu a ničí sústavu viet, prerezáva spojenia slov, ničí moju myseľ. Bojím sa zísť a zbadať tam svoje dieťa. Čakala som, ale príliš dlho, vedela som, že strácam čas, mala by som pokračovať a hľadať svoje dokumenty.
Zoskočila som. Nebolo tu. Opäť som zoskočila a zase som ho nenašla. Je takmer isté, že ma v mojej púti predbehlo. Každý jeden zoskok ma strašne bolel, padali mi vlasy, vypadali mi zuby, rozpadol sa mi nos, ruky sa mi triasli, nohy sa mi triasli, žalúdok škvŕkal ako žaba. Nie, žalúdok sa mi zmenil v žabu. Otvárala mi brucho a kvákala. Rozhodla som sa nakŕmiť ju starcovými dokumentmi. Najskôr som však musela roztrhať svoje ruky. Potom som ponúkla žabu. Žaba sa nažrala a stíchla. Zmizla. A ja som cítila, že možno opäť porodím.
Neviem, či to bol len zlý pocit, ale predo mnou sa zjavilo ďalšie dieťa. Možno som ho porodila v nevedomí. Dieťa nemalo ani viečka a aj ústa malo už rozrezané. Vstalo na svoje nôžky a priblížilo sa ku mne. Chcela som ho pohladiť na bledé vlásky, lenže žaba vo mne opäť roztvorila môj žalúdok a dieťa zožrala. Dlho som plakala za dieťaťom, tichým, milým, poslušným, hanblivým, nedôverčivým. Žaba sa vo mne uspokojila a zmizla navždy.
Rozkročila som sa a nahnevane skočila.... preletela som plno schodov, polámala som si údy. Už som sa len prevaľovala a padala z jedného schodu na druhý. Žialila som za dieťaťom, ktoré zožrala žaba v mojom žalúdku. Keď som sa prebudila z agónie, nado mnou stálo malé dievčatko. Prekvapená som v ňom spoznala revúce dieťa. Ako len vyrástlo. Dlhé blonďavé vlásky malo v copíku, veľké modré očká upierala do mojich, v rukách držala mŕtveho psíka, z ktorého kvapkali výkaly. Zľakla som sa, zdvihla som si zo zeme polámané údy a vzala jej mŕtvolu z rúk, odhodila. Objala som ju. A cítila, ako sa mi zahryzla do pleca a odtrhla veľký kus mäsa. Prežúvala a hrýzla, až kým som nemala polovicu tela zožratú. Vykríkla som od hrôzy a šúchala polovicu svojho tela po zemi smerom k okraju schodu. Dievčatko na mňa nechápavo hľadelo a prežúvalo. Opakom ruky si utrelo ústočká od krvi a rozbehlo sa za mnou. Krikom som si chcela privolať pomoc. Široko ďaleko však nikto a nič, len samé schody. Mala som pocit, že sa mi vysmievajú. Cesta schodmi sa stala mukami a nočnou morou. Odrala som si zostávajúcu polovicu chrbta a vždy, keď dievčatko zoskočilo zo schodu, oblieval ma pot a horúčka. Zrazu som dopadla na schod, na ktorom ležalo pár mojich dokumentov. Utekať ďalej a nechať svoj dokument osudu? Napokon som sa priplazila k nemu. Dalo mi to strašne veľa námahy, pretože ležal vpravo – v ťažkom vzduchu. Už som bola pri ňom a zrazu tu bolo moje dievčatko. Požieralo mi poslednú nohu. Schytila som do úst dokument, požváchala a vypľula ho na dievčatko. Zľaklo sa a utieklo do ľavej časti schodu. Tam sa vznieslo. A ostalo visieť vo vzduchu.
Bolelo ma celé telo. Zaspala som. Len pár minút. V sne som si našla novú časť zožraného tela a pripevnila o zostávajúcu. Prebudila som sa a zalepila dievčatku ústa. Schytila ju za rúčku a skočila na ďalší schod.
Obe sme šli a putovali. Obe sme hľadali moje dokumenty. A obe sme harmonicky zomreli. Potom sme museli opäť vstať a putovať ďalej zo schodu na schod.
