Kdesi začula, že vo vesmíre vypukli hviezdne vojny. Nervózne vyšla na verandu svojho domu, zaclonila si oči pred žiarivým mesiacom v splne a pozorovala hviezdy. Nehýbali sa. Viseli na oblohe ako prilepené. Vydávali akosi priveľa svetla, zazdalo sa jej, na tradičné pomery obyčajných nocí. Istotne sú to vesmírne zbrane, vybuchujúce bomby, veľa ohňa, požiaru, čo sa odráža od hviezd, a my tu na zemi myslíme, aká to krásna hviezdna svetlá noc.
A pritom tam hore, vo vesmíre, tí, čo boli tajne vyslaní do vojny, veľkej vesmírnej vojny, zomierajú, obetujú svoje životy. Prečo to nie je informácia oficiálne oznámená ľudstvu? Chcú to naše vlády utajiť?
Nemohla celú noc zaspať. Prevaľovala sa, v hlave jej vírila predstava, ako muži tam hore v lodiach, raketách a na tanieroch, aké zvyčajne vídavala v televízii, zomierajú, ako kričia o pomoc, ako mračia obrvy, stláčajú gombíky, ktorými vypúšťajú strely, tie zasiahnu nepriateľa a buch!!! A zrazu sa raketa roztriešti a telo exploduje s ňou, kúsky mäsa a kostí zmiešaných so železnými či oceľovými zvyškami rakiet, šrotu a hviezdnym prachom ostávajú visieť vo vesmírnom vákuu a pomaly putujú do nekonečna a do zabudnutia.
Nie, to nesmie nechať tak.
Na druhý deň skoro ráno vyšla na nákup do potravín. Hodila si nervózne do košíka jednu krabicu mlieka, peceň chleba, cestoviny a hlávku malej kapusty. Tá kapusta jej pripomenula jednu planétu, kde vo svojej predstave videla núdzovo pristáť svojho suseda.
Keď prišla k pokladni, už-už otvárala ústa. Predavačka na ňu prísno zazrela a predbehla ju: „Zabudli ste si odvážiť tú planétu.“ „Čo prosím?“ strhla sa. „Odvážiť kapustu!“ „Ach, áno.“ Vrátila sa rýchlo späť a vykonala. Jej planéta vážila dva kilogramy. Už však dlhšie nedokázala čakať. „Počuli ste o hviezdnych vojnách?“ „Ako prosím?“ „Že sa nad nami niečo deje?“ pokračovala. Jej otázka prešla mlčaním. Predavačka len na ňu podozrievavo zazerala. Zaplatila. Buď nič nevie, alebo je do toho zapletená, ale nechce nič prezradiť. Prešla za jej chrbát a robila sa, že si kontroluje účet. „Viete niečo?“ zašepkala jej nahnutá do ucha.
Predavačka však len zvreskla od ľaku a začala na ňu kričať, aby vypadla von. Utiekla.Stála na ulici. Nejaký pán na druhej strane zaujal jej pozornosť. Díval sa do výkladu, klobúk hlboko v tvári a hladkal si bradu, druhú ruku zaťatú v päsť za chrbtom. Priblížila sa k nemu. „Aj vás už povolali?“ zašepkala pri ňom s nádejou v hlase. „Nebojte sa, ja nikomu nič neprezradím.“ Pánko sa k nej otočil so spýtavým pohľadom v očiach. „To hovoríte so mnou?“ Prikývla. „Ja vám ale nerozumiem.“ „Povolali vás do hviezdnych vojen?“ „Prepáčte madam, ale choďte si robiť žarty z niekoho iného, áno?! Alebo sa dajte vyšetriť!“ Utiekla.
Dobre, ľudia sú buď natvrdnutí, alebo niečo taja. Zrejme jej tým naznačujú, aby aj ona mlčala. Možno, keby zašla na nejaký úrad... ale nie, nie, hlúposť, tam by ju rovno zatkli, ak by sa dozvedeli, že niečo vie. A ak náhodou skutočne nič nevedia, nemôže predsa prezrádzať, ešte by sem tajné sily privolali vyhladzovacie komando, lekárov s injekciami, po ktorých by všetky informácie zabudli, áno, ako v tom filme.
Avšak ona to už vie. A nesmie ostať ľahostajná. Musí konať.
Keď prišla domov, vyložila nákup a bežala rýchlo pohľadať svoje staré rádio. Pustila televízor aj rádio súčasne a prepínala, prehľadávala jednu stanicu za druhou. Na poličku si vyložila svoju hlávku kapusty, aby jej pripomínala jej občiansku povinnosť ako aj trpiacich a umierajúcich vo hviezdnych vojnách.
Počúvala, sledovala, prelaďovala – ale nič. Ani jediná zmienka. Prešla takto noc aj ďalší deň. Znova na verande sledovala oblohu. Bolo zamračené. Vedela, že bude zamračené. To sú kúdoly dymu po požiaroch a výbuchoch. Použili aj atomovku? Bála sa. Mala strach. A plakala – za všetkých, ktorí sú tam hore už po smrti. Sem-tam sa zadívala do okien svojho suseda. Istotne je tam, na planéte, kde núdzovo pristál. Smädný, hladný a ranený. A bez ženy, ktorá by mu ranu ošetrila. A možno práve leží a posledné razy žmurká očami a vedľa neho plno ďalších.
Už nemôže čakať. Nikto nikde o ničom nehovorí. Vlastnými silami sa pokúsi niečo podniknúť. A tak, aby sa o tom nedozvedeli tí „nepraví“.
V prvom rade si musí nakúpiť zásoby potravín, napokon náplaste, obväzy, lieky, antibiotiká, ach, vezme aj kvapky proti kašľu a do nosa. Aj tie sa zídu. Potom musí prísť na to, ako sa tam dopraviť. Lietadlo zavrhla. Jednak by ho nevedela riadiť, jednak by to bolo nápadné. Majú istotne rafinovanejší spôsob, ako sa tam dostať. A tieto cesty sú už dávno monitorované a zabezpečené. Musí zapojiť všetky svoje mozgové bunky.
Tajná chodba? Áno, to je ono! Ale kade by viedla? A vtedy ju to napadlo. Vzala si teda potápačské okuliare, obliekla sa do šuštiakov a počkala na správny čas – tým musí byť polnoc, keď to tam hore je v plnom prúde. Cha, ale im prejde všetkým cez rozum.
O polnoci prišla s ruksakom plným zásob a v šuštiakoch, kúpacej čiapke a s potápačskými okuliarami na očiach k neďalekému jazierku. Začala vchádzať do vody. Už jej bola po kolená. Po pás. Po prsia. Krk. Nadýchla sa, kráčala.
Pod vodou bola strašná tma. Usmiala sa. Na baterku nezabudla. Posvietila si dookola. Zabárala sa do odporného bahna. Predierala sa cez husté vodné rastlinstvo. Kráčalo sa jej čoraz ťažšie. Svetlom baterky hľadala nejakú tajnú chodbu. Musí tu niekde byť.Zrazu sa prepadla po pás do bahna. Huráá, pomyslela si, výťah! Teraz začnem klesať čoraz nižšie až kým nevypadnem vo vesmíre! Vojdem cez nejaký tunel do vesmírnej lode a, a tam ich všetkých uvidím, budú práve plánovať ďalší útok a ja všetkých zranených ošetrím a oni ma budú vítať ako hrdinku, vymenujú ma za nebojácnu vrchnú vesmírnu sestru!
Čakala. Voda bola ľadová. Dych jej mrzol v hrdle. Chýbal jej kyslík. Ale nič sa nedialo. Porucha? Baterkou znova prešla všetko dookola. A vtom niečo zbadala. Niečo čierne tam predo mnou, tam ďaleko. A zväčšovalo sa to, blížilo sa to ku mne. Zablokovali chodbu, pretože zistili, že do nej začal vchádzať votrelec? Idú ho teraz zaistiť? Skontrolovať? Odstrániť? Vládny špión? Koho to na ňu vyslali? S kým sa tu má stretnúť a zmerať si sily? Pred kým sa treba vystríhať a dávať si pozor? Kto to je, tá temná postava v diaľke s príkazom zabiť? Umŕtviť? Zlikvidovať?
Vtedy ho zazrela. KAPOR! Bol to kapor! Kapor, kto sa k nej teraz blíži, kto ohrozuje jej holý život!
Zdvíhal sa v nej šialený strach. Nádejná vrchná vesmírna sestra zabitá kaprom?!
Zhodila ruksak a bláznivo sa začala vyhrabávať z bahna. Odhŕňala ho, kopala nohami. Ledva, ledva sa jej to podarilo. Kapor bol už len pár metrov od nej. Na brehu padla od vyčerpania a horko zaplakala. Všetky zásoby nechala na dne jazera, takmer ju zlikvidoval kapor. Vydesená sa doštverala domov. S trpkým zistením, že chodby v jazerách sú pridobre chránené, strážené, každý pohyb monitorovaný. Musí nájsť iný spôsob.
A skoro ráno prišla na to, aký.
