Navŕšila mi množstvo kníh. Sedela som znudená v jednej knižnici. Stoly zapratané ľuďmi, ktorí si listovali a pozerali a čítali, obzerali sa a nevideli nič iné, len to, čo mali položené na stole. Prečo sa nepostavia a nezakričia, áno, mám to, našiel som, čo som hľadal, potrebujem už len tú správnu cestu nájsť, lá lalá, ktorá ma zavedie-
Tam kam mám zájsť
Ktorá mi ukáže ten správny smer
Ktorá mi otvorí nový rozmer
Už viem, ja viem
Všetko vám poviem
Napoviem
Rozkážem, naznačím, pomôžem, osvetlím to šťastie pre nás
Nad knižnicou sa zmráka! To začína nový DEŇ!!
Ale nič z toho napokon nebolo. Bolo to len zakašľanie, ospravedlňujúce mrmlanie a mračiace sa oči panej s vysokým drdolom, okuliarami s ostrými hranami, hrdzavé vlasy jej pod umelým svetlom svietili zvláštnym leskom a zeleno-ružový sveter zakrýval nadváhu. Pristúpila ku mne. Vy sa tuším nudíte, povedala prísne cez zuby. Tak poďte so mnou. No, nasledujte ma prosím. No poďte, bez hanby a otáľania. Niečo tu pre vás mám.
A navŕšila mi toľko kníh, ach, uff a tak ťažkých, veľkých, ruky mi klesali čoraz nižšie a hlavu som vyvracala dozadu čoraz viac. Až som napokon si pod tou tiahou kľakla. Žena už bola fuč.
A teda som si začala listovať. Možno si nalistujem aj tú rozprávku, kde putoval nesmelý Janko s knihami a naberal odvahu s rozprávkovými činmi a bytosťami, ktoré spoznával. No, aké bytosti sa tu skrývajú?
Abeceda. Pohrýzlo ma každé písmenko. Mám na tele jazvy v tvare písmen. Au!
Filozofovia, ech, mám pocit, že som od nich chytila astmu.
Psychológovia mi nastavili zrkadlo, ale zaprášené.
Z pedagógov som sa rozkoktala.
Právnici vyriešili hádanku!
Lekári ma nachytali - astmu identifikovali.
Ekonómovia vypočítali dĺžku života. Speňažili.
Robotníci - červená zástava ich ideí pobledla!
Krajčíri pridali ďalších sto strán!
Kuchári mi chrstli studenú vodu do tváre.
Umelci naznačili, aká som bezcenná.
A sudcovia potvrdili. Odsúdili na sto rokov väzenia.
Kováč ukul jazyk vlkovi.
Kapitán! Ktorá loď je naša?
Domovník sa mi stratil z dohľadu.
Obuvníka som preskočila.
A hodinár ma zastavil.
Pokoj, kľud a spomaľ, kam sa neustále ponáhľaš? Šepkal hodinár, nech ho žena nezačuje. Priložil si prst k ústam. Šššššššš....
Kto budem ja? Vrátila som sa teda na začiatok. A aký bude koniec? Nie, tento nie. Ále, prosím vás, to je chabé, ani tento nie. Tento by ste asi čakali. Tak aký?
Nuž, pravdepodobne nijaký.
