Ni

Niekto sa na mňa díva. Opatrne obrátim hlavu doľava, prižmúrim oči, pretože práve z tejto strany svieti ostro slnko. Zbadám hlavu nalepenú na okne autobusu. To dievča prekvapene hľadí, kladie na ústa ruku, údiv. Zbadám seba. Ako na seba sa dívam, sediac ešte v bezpečí autobusu, skrčené nohy, vlasy padajúce do tváre, zahmlené oči.
Odvrátim hlavu od clivého obrazu, sedadlo vedľa mňa prázdne, možno na ňom pred chvíľou niekto sedel, možno som pri mne sedela ja.
Odvrátim hlavu od clivého obrazu, ústa plné, na zemi spočíva moja tvár. Plazím sa čo najďalej. Zamazaná. Unavená. Chcela by som pozrieť nahor, bojím sa, čo ak...? Čo ak už prišiel ten moment?
Hmatám, v rukách cítim veľké kusy hliny. Tvárna, pod prstami ožíva neznáma žena, uhládzam vráskavú tvár, tuho žmúri oči... Žena, vstaň! Žena vstáva, nahá, bez kúska látky, tak, ako som ju stvorila. Nevidím, len moje prsty si ju pamätajú. Možno mi chce niečo povedať. Opäť obraciam hlavu doľava, nechcem vidieť svoju tvár v okne autobusu, autobus do neznáma, kam som to len cestovala?
Hmatám, ucítim jej prsty na nohách, zrak sa kĺže po stehnách, vyššie, je nádherná, hnedá ako hlina, vlhká, tvárna, klzká.... opäť moja tvár.... díva sa na mňa, strnulá... choď preč, hlesá.
Vraciam hlavu späť, kusy zeme nalepené na lícach, strach, čo je nado mnou.
Dlho, predlho by som mohla takto ležať a čakať, prečkať noci, dni a vytvoriť si ďalšie svoje tváre, nemilosrdne sa dívať sebe do očí, skúmať údiv, skúmať strach, skúmať. Nechcem zaplniť svet svojimi tvárami, pšššt, už sa mračí, niečo dotýka sa šije, možno už prišiel čas. Pritisnem sa k zemi....
Ale aj tak sa celé telo obráti nahor. Čelom k nebu. Usvedčená. Vedela som to, chcela som to oddialiť, oddialiť to poznanie.... Nebo nado mnou padá. Klesá. Tak nízko, že dotýka sa nosa. Nebo padá k zemi. Padá na mňa. Na moju tvár, na moje tváre....