Sedeli spolu v zajatí v nízko položenej pivnici. Nevideli na seba, iba tušili, že sú dvaja, nie jeden, nie viacerí. Netušili, čo sa dialo mimo pivnice. Počuli len výkriky, cítili triašku podlahy i stropu, na rukách chĺpky sa stavali pred dotykmi padajúcej omietky. Ona niečo povedala, on jej odpovedal rovnakým zvukom. Natiahli obaja svoje končatiny a hmatali vôkol seba. Keď zacítili ľudské teplo toho druhého, prisunuli sa a hriali navzájom.
Keď krik ustal, dvere sa otvorili. Takmer oslepli od žiary, pomaly okúšali výdrž svojich nôh a držiac sa pevne od strachu, vychádzali obaja pomaly von. Slnce osvetľovalo mŕtvoly všakovakých bytostí, neľudsky skrútených, neľudsky mŕtvych. Vyprahnutá zem, na nebi ani obláčik. Len žiarivá pálivá guľa.
Ona mala na bruchu vytetované akési ornamenty. On mal v penise zastoknutú kosť.
Telá pomaly zmizli, zem sa umývala, voda modrela, stromy zeleneli, rástlo ovocie, rástli kvety. Ona chcela niečo povedať, z hrdla jej vyšiel len škrek. On chcel odpovedať, z hrdla mu vyšiel len škrek. Tváre sa im predlžovali až k zemi, ústa otvárali vo vyhladovanej grimase. Jazyky zmenili sa v klzké plazy obtáčajúce svoje telá okolo halúz krásnych stromov. Zuby popretŕhali pery, krv striekala, z kvapiek povybiehali malé drobné trpasličie deti. Z útrob tela povybiehali zvláštne tvory a ihneď začali množiť sa.
Pivnica ponaťahovala svoje steny, obliekla si kravatu, košeľu, sako a elegantné nohavice, čítala si knihy v policiach, česala svoje šedivé vlasy. Napravila veľké prsia, upevnila svoj penis a ihneď ich premieňala do neutrálneho tvaru.
Androgyn sa usmiala na Adama a Evu. Manažovala ich vystúpenia na javisku slávy, pred tisíckami trpasličích ľudí, detí, zvláštnych tvorov a dlhých plazov. Hrali Rómea a Júliu, hrali Adama a Evu, hrali svoje úlohy precítene, odvážne, presvedčivo, precízne. Javisko sa z dreveného zmenilo na betónové. Adam a Eva sa zmenili z drevenej na betónovú. Zosmradli im ponožky. Zmrazili sa údy. Stali sa večnými. Večne hladnými. Večne napätými. Večne spätými. Večne tráviaci svoje dni na javisku. Tvory, plazy, trpaslíci a deti im tlieskali. Androgyn jasal.
Adam a Eva sa raz rozhodli zahrať hru Androgyn. Bol to dar k narodeninám Androgyna. V sále všetky hlasy stíchli, keď sa zhasli svetlá. Uprostred betónových kulís rozsvietila svieca prázdny priestor. Pomaly doň vchádzal Adam a z opačnej strany Eva. Pristúpili tesne k sebe a postupne sa každým kúskom svojho tela začali k sebe tisnúť, tlačiť, začali sa zjednocovať. Ich prsty prenikali do seba, ich tváre sa menili na jednu škvrnu, kde nebolo možné rozoznať jedinú črtu, Adamov penis prenikal do Evinej vagíny, Evine prsia vsal Adamov hrudník. Tvory v sále zhíkli. Z Adama a Evy ostal jeden rozmazaný tvor. Androgyn vstala a podišla k Androgynovi. Muž a žena už neexistovali. Adam a Eva už neexistujú.
