,,Pani XY, 88 rokov, Raum 122/3, podozrenie na subakútny infarkt anterolaterálne. Vyšetriť, popísať nové EKG, napísať príjem, nechať podpísať informovaný súhlas s koronarografiou. A hodiť sebou, pretože tú koronarografiu má plánovanú za hodinu." Premáham - ako ostatne každé ráno - silné pokušenie zraziť podpätky k sebe, zasalutovať a zrevať ,,Zu Befehl, Herr Oberleutnant!". Narýchlo skontrolujem meno a komentáre k pacientke. Meno neznie francúzsky, to mi hneď výrazne zlepší náladu. Žabožrútoština pred ôsmou ráno mi nerobí dobre. Demencia v zozname jej diagnóz nie je. Takže existuje šanca, že rozhovor a následné vyšetrenie prebehnú bez ujmy na zdraví a psychike obidvoch strán.
Optimisticky vojdem do miestnosti, v posteli leží babička typu Boženy Nemcovej - úplne biele vlasy, vrásky a 50 kíl živej váhy aj s posteľou. Esencia fragility. Predstavím sa, podám pani ruku a začínam konverzáciu v dobrej viere, že to bude jeden z tých easy príjmov. Pani mi popíše tlak na hrudi a dušnosť, kvôli ktorým ju dnes v noci priviezli na Notfall. Rýchlo ju vyšetrím a vyťahujem papier s informovaným súhlasom. Koronarografiu už pred cca 2 rokmi mala, takže sa pýtam, či vie, o aké vyšetrenie ide, aby som vedela, kde začať. A tu narazím.
,,Vyšetrenie poznám a nechcem ho." Nenechám sa vyviesť z miery, pretože pri priemernom veku lokálnej klientely (odhadom 85+) nie je odpoveď ,,nie", prípadne ,,nechcem" na každú otázku (vrátane otázky, ako sa pacient volá) nič neobvyklé. Pokojne a trpezlivo začnem vysvetľovať, o čo ide a prečo je to dôležité. (Myslím, že po pár týždňoch práce na tejto klinike je človek celkom pripravený mať deti). Väčšina pacientov sa následne upokojí a s vyšetrením súhlasí. Pani ale dezorientovane nepôsobí. ,,Viem presne, o čo ide." Popíše mi proces vyšetrenia - pamätá si ho správne. ,,A prečo ho teda nechcete? Ak je problém bolesť po zákroku, vieme s tým pomôcť. Alebo sa chcete o tom poradiť s rodinou?" Pokrúti hlavou. ,,Nie. Chcem ísť." ,,Chcete ísť domov? Teraz hneď?" ,,Nie, ja žijem v domove." ,,Ok, takže chcete ísť naspäť do domova? Teraz hneď?" ,,Nie, chcem proste ísť." O čom hovorí pochopím až po treťom naliehavom zopakovaní (uznávam, rána sú ťažké).
,,Chcem jednoducho zomrieť. Nič nerobte, nechajte ma umrieť." Hm. Nie je onkologický pacient, nie je v konečnom štádiu zlyhania srdca. Má proste trochu bordel v koronárnych tepnách. Záležitosť pár minút v katetrizačnom sále. Konečne mi dochádza, že pani je presvedčená, že ak jej dáme pokoj, tak na súčasný problém umrie. Lenže on ten infarkt nie je zas tak žhavý. Zavolám Assistentarzta. Svoje prianie mu zopakuje. Assistentarzt sa jej snaží vysvetliť, že nič nerobiť v súčasnej situácii zrejme nebude znamenať, že zomrie, ale že sa jej bude akurát dýchať o kus mizernejšie než teraz. Babička tvrdohlavo opakuje, že chce ísť. Assistentarzt ide zavolať Oberarzta (zákon padajúceho veď-viete-čoho funguje celkom dobre opačným smerom v prípade prenášania zodpovednosti) a necháva ma, aby som babičku na chvíľu zabavila, než sa obaja vrátia.
Pani znovu opakuje, že chce odísť. Ja zase opakujem, že odmietnutie koronarografie s prípadným stentom neznamená, že zomrie. Pozrie sa na mňa čistými, modrými očami, a potichu hovorí: ,,Tomu sa ale dá predsa pomôcť." Zamrazí ma. ,,To nejde", odpovedám pevne. ,,Ale áno", díva sa mi priamo do očí a ja uhýbam pohľadom. ,,Vyšetrenie samozrejme môžete odmietnuť, ale aktívne vám s odchodom pomôcť nemôžeme". Dívam sa z okna von, ale cítim na sebe jej pohľad. ,,Pomôžte mi. Iba trošku." Mlčím. ,,Som stará, mám 88 rokov, stačí iba trochu". Prinútim sa na ňu pozrieť, fixuje ma krásnymi modrými očami plnými sĺz. ,,Máte deti?" Prikývne. ,,Mám. Šesť." Usmejem sa. ,,Tiež som zo 6 detí." Usmeje sa. A dodáva, že deti sú k nej milé a majú vlastné rodiny a ona o to nežiada kvôli nim. ,,Aj v tom domove sú na mňa všetci milí." Mlčím, ale moje mlčanie kričí otázku ,,Tak prečo, preboha?". Vníma ju. ,,Viete, ja v tom domove vidím ostatných. Sú tam starší odo mňa. Ja nechcem skončiť ako oni. Ja chcem odísť ako ja, nie ako..." vyplazí jazyk, nakloní hlavu na stranu a prevráti oči. ,,Rozumiete? Nechcem tak skončiť. Chcem odísť teraz. Pomôžte mi." Mlčím a potom mechanicky opakujem, že v nemocnici jej nikto z nás aktívne pomôcť nemôže. Uprene sa na mňa díva. ,,Prečo?" Mlčím a dívam sa z okna.
Vyslobodí ma návrat Assistentarzta. Po dohode s Oberarztom samozrejme rešpektujeme prianie pacientky a koronarografia sa zruší, pani bude liečená konzervatívne a preložená na štandardné oddelenie. Rodina bola oboznámená s postupom a prianím pacientky, psychiatrické konzílium sa nekoná (s dodatkom Oberarzta, že ak budeme volať psychiatrov kvôli každému pacientovi, ktorý nechce žiť, tak psychiatri začnú sami skákať z okna).
Okolo druhej sa vraciam z obeda. Pri výťahoch sa stretávam so sanitárom, vezie posteľ s na smrť odhodlanou babičkou na štandardné oddelenie. Na chvíľu, než sa zavrú dvere výťahu, sa naše pohľady stretnú a ja v jej očiach čítam nemú výčitku. Odvrátim pohľad.
Večer v kresle uprostred dobre naladenej príjemnej spoločnosti a s koňakom v ruke sa argumenty pre a proti eutanázii hľadajú tak strašne jednoducho. Kecy o slobode, autonómii a práve na sebaurčenie. Všetky poučky o nedotknuteľnosti ľudského života, vytetované do mozgu rokmi kresťanskej výchovy. Nietzsche čítaný v puberte tajne po nociach pod perinou s baterkou v ruke. Úryvky z evanjelia, znudene počúvané znovu a znovu počas nekonečne sa ťahajúcich nedeľných omší. Nezabiješ a Sartre hltaný pod lavicou behom ešte nekonečnejších hodín v škole.
Desiatky brilantných argumentov, aby sa nakoniec tvárou v tvár realite človek nezmohol ani na pohľad do očí a odpoveď na jednoduchú otázku: ,,Prečo?"
