Je piatok, 19:45. Práve som odovzdala prepúšťaciu správu pani s metastatickým karcinómom žalúdka, ktorú som chcela čo najskôr dostať z nemocnice domov, aby strávila pokiaľ možno čo najviac času s rodinou. U človeka s jej prognózou si tie zostávajúce dni života predstavujem vždy ako peniaze: človek musí dobre premýšľať, ako s nimi naloží a či prínos ďalšieho dňa v nemocnici je dostatočný na to, aby vyvážil stratu toho konkrétneho dňa doma s rodinou. Tento princíp ma naučil môj mentor v priebehu trojmesačnej rotácie na paliatívnom oddelení a vnímam ich ako extrémne užitočnú pomôcku v premýšľaní o ďalšom postupe u ťažko chorých pacientov. U tejto pani sme s ňou a s rodinou našli dobré riešenie a v sobotu ráno pôjde domov, poobede už má termín s personálom homecare služby. Rozlúčim sa s ňou a s jej dcérou, pozriem sa na hodinky a uvedomím si, že ak rýchlo dodiktujem ešte pár správ, tak môžem stihnúť vlak o pol ôsmej domov.
Ešte pacientke vedľa krátko oznámim, že som hovorila s jej ambulantným kardiológom a stručne jej zhrniem, aké konkrétne ďalšie kroky navrhujeme. Vidím na nej, že ma nepočúva. Má uplakané oči. Spýtam sa jej, či sa niečo deje. Ona sa zhlboka nadýchne a povie, že mi musí niečo povedať. Pritiahnem si stoličku k posteli a v hĺbke duše dúfam, že to bude rýchle. Vidím pred sebou momentálne len tri veci: kafe, večeru a posteľ a trochu sa mi točí hlava, pretože som dnes toho príliš veľa nevypila.
Pani ma chytí za ruku a začne rozprávať. Nie je to veľmi súvislé a nerozumiem úplne všetkému, čo mi hovorí. Pochádza z Bernu a jej dialekt je pre mňa neobvyklý, takže mi občas niektorá jej veta nedáva zmysel. Fakt že sa po asi troch vetách usedavo rozplače, situácii veľmi nepomáha. Pochopím ale, že pani sa dnes ráno dozvedela, že jej syn mal akútnu operáciu, pretože u neho došlo ku komplikácii angíny (predpokladám, že šlo o peritonzilárny absces, ale presne mi to povedať nevie). Každopádne vraj skončil na JIPe, ale dnes poobede už ho preložili na štandardné lôžko. Rodina jej to oznámila až dnes a ju to celé vydesilo (ja si v duchu vynadám do blbcov, pretože som časť poobedia strávila rozmýšľaním, nad tým, prečo má babička s permanentnou závraťou, u ktorej sa mi konečne podarilo vytitrovať tú správnu dávku terapie jej chronického srdečného zlyhania, naraz dosť zvýšený tlak. No nič. Pani plače, najbližší vlak sa rozplynie niekde v mojich predstavách. Uvedomím si, že deti sú s mužom u babky v Čechách, takže nie je reálny dôvod, prečo by som nemohla ísť až na ten ďalší. Teda okrem toho, že mám fakt príšerný hlad a chce sa mi spať. Stále ju držiac za ruku jej hovorím, že to musí byť veľmi náročné, niečo také sa dozvedieť a že si určite robí starosti – je to nakoniec jej dieťa, aj keď vzhľadom k jej veku musí mať aspoň 50 rokov. Aj toto mám odpozerané, konkrétne od vedúcej lekárky JIPu, na ktorom som mala polročnú rotáciu pred asi rokom. Vždy ma brala so sebou k rozhovorom s pacientovou rodinou, najmä v náročných situáciach, kedy sa nedarilo nájsť konsenzus v pláne ďalšej terapie. Zásada číslo 1: vypočuť a nehodnotiac zopakovať, čo som počula a akceptovať, že to tak je. Napr.: vidím, že si robíte veľké starosti o syna. Chápem, že to musí byť veľmi náročné vedieť, že mal taký závažný problém”. Celkom dobre to funguje aj na agresívnych pacientov.
Vysvetľujem jej, že preloženie z JIPu na normálne lôžko znamená, že je stabilný a teda je to dobré znamenie a nemusí sa tak strašne báť. Evidentne ju to upokojí. Sedím vedľa nej asi 15 minút. Skorší vlak nestihnem, ale cestou naň si uvedomujem, že som strávila niekoľko dní optimalizáciou terapie pre tú pani a vzhľadom k tomu, že reaguje veľmi citlivo aj na nízke dávky ACE inhibítorov, betablokátorov a podobne a so skoro homeopatickou dávkou diuretík skončila dehydratovaná na urgente, to bola dosť výzva. Už to vyzerá, že sme našli optimálne riešenie. Ale je mi jasné, že pani to je úplne jedno. Keď ju o 2-3 dni budem prepúšťať domov, tak si bude pamätať iba dve veci: že po zmene liečby nemá také silné závrate a môže zase chodiť na prechádzky. A že niekto bol ochotný sedieť štvrťhodinu vedľa nej a vypočuť ju. Akokoľvek pateticky to znie, tak v podobných – uznávam, že v hektickom každodennom nemocničnom živote pomerne vzácnych – chvíľach začínam trochu chápať, čo konkrétne myslel Hipokrates tými známymi slovami: ,,Musíme liečiť pacienta, nie len chorobu, ktorú pacient má”. Napriek všetkým neskorým príchodom z práce, nočným a víkendovým službám, agresívnym pacientom na urgente, stresu a permamentným nevyspaním sa mi podobné chvíle vždy pripomenú, že som si pred pár rokmi vybrala pre seba ten úplne najlepší možný job. A že ten Hipokrates mal pravdu.
