Okrem toho, že som prekonala suspektnú tuberkulózu, mám tiež podozrenie na gastro-duodenálne vredy. Moje podozrenie, že mám neurofibromatózu prvého typu, ešte nie je celkom rozptýlené (ja viem, že mám len jednu café-au-lait škvrnu a na diagnózu je ich potreba päť, a k tomu množstvo vážnejších problémov, ale ako by sa žilo vám s predstavou, že splňujete jednu pätinu jedného diagnostického znaku vážnej dedičnej choroby s neutešenou prognózou?!) Popri neurofibromatóze ma príznaky leukémie už v podstate neprekvapili.
Každému je jasné, že pomerne intenzívne čítať a počúvať o chorobách, vidieť a občas vyšetrovať chorých ľudí a ob-týždeň niektorých z tých chorých ľudí pitvať (teda, až po smrti, samozrejme), môže na psychike slabších jedincov zanechať určité stopy. Ale že sa táto forma hystérie nevyhne ani otrlým, neempatickým a celkovo necitlivým jedincom, mi začalo byť jasné až teraz, v polovici tretieho ročníka, niekde medzi skúškou z mikrobiológie a zápočtom z patológie. Zhruba v tejto dobe totiž väčšina mojich nežných dotykov končí detailným skúmaním ďalšieho potenciálneho melanómu, zatiaľ čo partner flegmaticky pokračuje v programovaní a moju klinickú činnosť komentuje suchým: ,,Tak co, našla jsi další nádor?“
Hoci inak mi ako človeku čistotnému sprcha zásadne nevadí, dokonca vo mne vyvoláva v podstate príjemné pocity, od určitej doby do nej leziem s úzkosťou. Je pravdepodobné, že na sebe objavím ďalšiu modrinu. Nahlas – akoby som odháňala zlých duchov – sa s hranou bodrosťou ubezpečujem: ,,Jejda, zase som sa praštila o chyt na lezení, musím sa konečne naučiť poriadne padať!“ A zatiaľ čo sa veselo, nadšene a vskutku optimisticky utieram, v podvedomí sa spúšťa mantra: ,,Trombocytopénia ako prejav zlyhávania kostnej drene, to máme aplastickú anémiu, myelodysplastický syndróm, leukémie, lymfómy, myeloftízický syndróm (zaplavenie kostnej drene metastázami v z nádoru niekde inde v tele), okrem toho trombocytická trombocytopenická purpura, idiopatická trombocytopenická purpura, cirhóza, hepatocelulárny karcinóm...“
Vyleziem z kúpeľne a je mi ponúknutý šalát obsahujúci syr, ktorý s mierne panickým výrazom v očiach odmietam. ,,Jo, jo, Listerie...Neříkala jsi, ze to je problém jenom u těhotných?“ Mierne panický výraz prechádza do vydesenej grimasy, pretože si vybavím chudáka embryo s možnými následkami listeriózy, pričom hnisavá meningitída patrí k tým miernejším z nich. Preskúmavam chladničku v snahe nájsť čo najmenej teratogénne jedlo a uvažujem, či tá mierna bolesť v ľavom kolene je následkom víkendového tridsaťkilometrového túlania sa po Kokořínsku, alebo je to pokročilý sarkóm, a ak áno, ktorého typu? Po chvíľke uvažovania sa rozhodujem pre osteosarkóm, ktorý metastazuje do pľúc, čo by vysvetľovala tú minulotýždňovú dušnosť.
Medzi novembrom a februárom mám spomedzi všetkých kolegov v jazykovke najmenej študentov v kurzoch, pretože prakticky v každom kurze sa na prelome októbra a novembra objaví študent, ktorý podivne kašle, a na môj dlhý, uprený pohľad reaguje poznámkou typu: ,,To je jenom nachlazení.“ Dostane sa mu diferenciálnej diagnózy jeho ,,jenom nachlazení“, po zbytok zimných mesiacov už nikto s kašľom na kurz nechodí. Takže tú tuberkulózu som musela chytiť v metre...
Vyčerpaná z namáhavej diagnostickej činnosti zaleziem do postele, kde po chvíľke začnem skúmať potenciálnu folikulitídu a farbisto popisujem priam nadpozemské schopnosti stafylokokov. Reakcia je o niečo menej flegmatická než pri melanóme a mne sa vybavuje kamarát – právnik, ktorý chodil s medičkou. Popisoval mi, ako raz prišla jeho drahá domov a bez pozdravu mu rozkázala: ,,Vyzleč sa a ľahni si.“ Nadšene poslúchol v očakávaní pútavého večera. ,,A pak?“ Odmlčal sa. ,,No, pak mi začala prohmatávat břicho.“
Pri zaspávaní myslím na všetkých blízkych a známych, nútených znášať patologicko-mikrobiologický stihomam, a tiež na to, ako sa asi podpíše na mojom spoločenskom živote kapitola Patologie pohlavně přenosných onemocnění, plánovaná na apríl...
