Kašeľ, stonanie, húkanie sanitiek a neustále zvonenie telefónu. Sestra mi do toho oznamuje, že pani v kóji 2 má tlak 70/40 mmHg a je ,,veľmi unavená". V duchu sprosto zanadávam. Ešte pred 10 minútami mala po úvodnej stabilizácii tekutinou tlak okolo 100/50 mmHg a normálne so mnou hovorila. Gastroskopiu v narkóze má plánovanú za hodinu a pol. Dúfala som, že to ustojíme. Ale pri pohľade na ňu bleskovo mením názor. Za žiadnych okolností nesmie stratiť vedomie k kóji, budem s ňou musieť dýchať ambuvakom a v tomto stave všetku tu krv v žalúdku aspiruje.
Rýchlym krokom vojdem do kóje – pani je naozaj veľmi somnolentná, ale ešte na oslovenie otvorí oči. Sestra mi hovorí, že 4 transfúzie, ktoré som pre pacientku hneď pri príjme nechala vytestovať, budú pripravené za 10 minút. Pani nie je nalačno a čerstvú krv zvracala doma, v sanitke aj u nás opakovane. ,,Ideme do Schockraumu”, poviem sestre. Prikývne, klusám vedľa postele do Schockraumu. Volám svojho nadriadeného, ale ten je vo vedľajšom Schockraumu s iným kolegom práve zamestnaný iným nestabilným pacientom. ,,Zvládneš viesť ten Schockraum, než za tebou prídem?” ,,Samozrejme.” Sme v Schockraume, po pár minútach prichádza anesteziológ. Krátko robím všetkým prítomným hlásenie: 60ročná pani, pred 4 dňami jej bol diagnostikovaný nádor pankreasu, staging ešte nie je hotový, CT a biopsia boli pred 4 dňami urobené v periférnej nemocnici, podľa provizórnej správy nemá metastázy. Možný zdroj krvácanie je z miesta biopsie, urobili ju transduodenálne. Prvá otázka anesteziológa znie: ,,Therapielimitationen?” Všetkým nám je jasné, že situácia je nestabilná, ak endoskopicky krvácanie nepôjde zastaviť, nastúpia chirurgovia. Ale pri čerstvo diagnostikovanom karcinóme pankreasu je to veľmi nepríjemná situácia, lebo nevieme presne, akú má pani prognózu.
Spätne si ďakujem, že som mala pred hodinou dostatočnú intuíciu a túto otázku som pani – pri ešte stabilnom stave – tiež položila, sedel pri nej manžel a ja som sa im snažila vysvetliť, že situácia sa môže veľmi rýchlo zhoršiť a bude nutné ju intubovať a následne po gastroskopii preložiť na JIP. So všetkými možnými komplikáciami. Snažila som sa pôsobiť pokojne, ale súčasne im vysvetliť, že máme momentálne veľký problém. Pani v prítomnosti manžela jasne povedala, že v aktuálnej situácii máme urobiť všetko, čo bude medicínsky možné. Momentálne je pacientka v stave, že s ňou túto otázku nie je možné prebrať, okrem toho ide o minúty. Teraz v Schockraumu zhrniem môj rozhovor s ňou zpred hodiny a jasne opakujem, že si momentálne praje všetko. Zkoordinujeme gastroenterológa, pani práve dostáva prvú transfúziu a už zaintubovaná odchádza v doprovode anesteziológa na JIP, kde už na ňu čaká gastroenterológ, keď do Schockraumu prichádza môj Oberarzt. Stačí mu jeden pohľad a okamžite si domyslí, čo sa práve stalo. Jeho úsmev vidím aj cez rúško. ,,Hovoril som ti už ráno, že ty ma už vôbec nepotrebuješ.” ,,Potrebujem, kto by mi inak nosil kafe?” odpovedám v rovnakom duchu.
Služba nám behne rýchlo, ešte niekoľko infarktov, stroke a septický šok. Poznáme sa, slúžili sme spolu už kvantum služieb. Predvídame svoje kroky, takže sme fakt efektívni. O šiestej dodiktujem správy a chystám sa domov.
K východu z urgentu idem pomalším krokom než bežne. Toto bola moja posledná služba pred atestáciou z interny. Čaká ma 10 voľných dní a potom začiatok na anesteziológii ako súčasť druhej atestácie z intenzívnej medicíny. Naraz mám pocit, že v každej kóji, ktorú pri ceste urgentom míňam sa odohráva jeden výjav z posledných piatich rokov.
V tej prvej leží môj prvý mŕtvy pacient s covid19, ktorého som mala na oddelení po ani nie dvoch týždňoch po nástupe na prvé miesto hneď po štátnici. Doteraz si pamätám, ako som s horúčkovito dohľadávala doporučenia paliatívnej spoločnosti pre pacientov s covid19 (veľký problém bola dušnosť). Dodnes vidím pred sebou tú dlhú chodbu s dvadsiatimi izbami, z ktorých 70% boli izolovaní pacienti s covidom, väčšina z nich tam zomrela. A v duchu vidím pred sebou tú scénu z jednej noci, kedy v x-tej 14-hodinovej službe zomreli traja pacienti, ja som urobila tri obhliadky mŕtveho, vyplnila tri úmrtné listy, zavolala trom rodinám a potom som neskoro večer šoférovala 20 minút alpskými serpentínami domov a celú cestu som plakala vyčerpaním a beznádejou. Len aby som doma padla vyčerpaná do postele a druhý deń tam šla znovu.
Ďalšie kóje nasledujú v rýchlom slede: prvá resuscitácia, prvý Schockraum, ktorý som viedla sama – doteraz si pamätám, ako úzko som mala v krku a ako som sa napriek tomu snažila pôsobiť pokojne. Pani, ktorú mi vtedy so septickým šokom priviezli, mala frekvenciu 150/min a ja som presvedčená, že moja frekvencia bola ešte o kus vyššia…
Niekde uprostred vidím mladú Ukrajinku s metastazovaným nádorom, ktorú som dva mesiace doprevádzala v priebehu mojej rotácie na paliatívnom oddelení. Utiekla z Ukrajiny v druhom roku vojny spolu so svojou vyše 60-ročnou matkou, manžela cez hranice nepustili. Verila, že nádor je ešte operabilný, ale nebol. Musela som jej to oznámiť, požiadala ma, aby som to povedala sama jej matke. Doteraz si pamätám to zúfalstvo v jej očiach. Keď pacientku o niekoľko dní neskôr kvôli ileu museli urgentne operovať, požiadala ma jej mama, či môže zostať v jej izbe. Varovala som ju, že operácia potrvá hodiny a poslala som ju domov. Nechcela. Večer, ešte než som šla domov, som ju videla v izbe, ako sa modlí pred niekoľkými ikonami. Došlo mi, že celý deň nejedla. V nemocničnej jedálni som jej vtedy kúpila sendvič, čokoládovú tyčinku a čierny ruský čaj s mliekom. Doniesla som jej to do izby. Nepovedala nič, ale v jej očiach som videla všetko – zúfalstvo, strach, trochu nádeje a vďačnosť, že niekto tisícky kilometrov od jej domova v nej vidí človeka. Jej dcéra zomrela po asi polroku, manžel ju až do smrti nemohol navštíviť. Keď občas niekoho počujem tvrdiť, že Ukrajina sa má vzdať, tak si vždy spomeniem na tie oči.
V kóji vedľa sa na mňa usmieva prvá z mojich pacientov, ktorá sa rozhodla pre asistované suicídium. Doprevádzali sme ju 5 týždňov, vidieť zblízka proces jej rozhodovania spolu s manželom ma naučil, že na otázku, čo robí život zmysluplným, neexistuje len jedna správna odpoveď. A že niekedy môže byť život naozaj už len trápením.
Pacienti s covidom zo mňa, absolventa bez skúseností, urobili lekára. Mesiace na paliatívnom oddelení zo mňa urobili ľudského lekára (alebo aspoň o ľudskosť sa snažiaceho lekára).
Ku koncu už míňam kóje rýchlo: prvá tracheotómia, prvé katétre, prvé rozhovory s rodinou o nepriaznivej prognóze, prvá príprava darca orgánov...úplne na konci mladý, ani nie 25-ročný pacient po ťažkej autonehode, o ktorého sme sa prvú noc niekoľko hodín naozaj bili...podarilo sa ho stabilizovať, utrpel ale ťažké hypoxické poškodenie mozgu a zomrel o týždeň neskôr. Tie hraničné situácie ma naučili, že niekedy neexistujú jasné riešenia.
Stojím pri východe, v duchu kývnem hlavou všetkým tým pacientom, ktorí už našli pokoj a odchádzam domov. A sama pre seba si opakujem, že som nesmierne privilegovaný človek. Pretože sa môžem prakticky každý deň pohybovať na dosť tenkej hranici života a smrti. Pretože to, čo a ako to robím, má – často dosť výrazný – vplyv na ostatných. A pretože mám job, ktorý ma aj po piatich rokoch neskutočne baví.
