Prakticky každý cíti neistotu a strach a to je objektívne nanič. Je nanič nevedieť, či vaše podnikanie prežije. Či budete mať na zaplatenie hypotéky, lebo sedíte doma za 60% platu. Z pohľadu študenta v štátnicovom ročníku je dosť nepríjemné nevedieť, či, kedy a ako doštudujete. Hlavne ak ste už sľúbili niekam nastúpiť...
Priznajme si, situácia je mizerná. Karanténa je nepríjemná, zákaz vychádzania je nanič. Zavreté hranice deprimujú. Zrušené pohovory mrzia. Neistota ohľadne práce/štúdia štve. A rastúce čísla infikovaných a obetí indukujú latentný, ale o to nepríjemnejší pocit nervozity.
Nie, nemyslím si, že to je dar z nebies. Ono, myslím, že obete morových epidémií by sa s nami zhodli, že dočasná izolácia, priestor a čas na meditáciu môže byť za istých okolností fajn, ale asi by sme ho ocenili viac, keby ten dar z nebies neprinášal aj tisícky hrobov. A skrachovaných firiem.
Navrhujem teda, vykašľať sa na pozitívne myslenie. A ísť na to z inej strany. Poučiť sa od Viktora Frankla, rakúskeho psychiatra, ktorý vzhľadom k židovskému pôvodu počas 2. svetovej vojny skončil v Osvienčime, prišiel o ženu a o celú rodinu. A bezprostredne po oslobodení napísal knihu ,,...trotzdem Ja zum Leben sagen" (Napriek tomu povedať životu áno). V nej okrem iného tvrdí, že ,,podstata ľudskej existencie spočíva v jej seba-transcendencii. Byť človekom znamená byť zameraný na niečo alebo niekoho, byť oddaný nejakému dielu".
Uznajme, že musieť sedieť doma na zadku nie je ekvivalentné koncentračnému táboru. Možno ale Frankl naozaj má v tomto bode pravdu. Možno naozaj obrana proti neistote a strachu spočíva v tom, nehltať nutkavo správy o počte nakazených a mŕtvych, ani v nadávaní na neschopnú vládu (to môžeme odložiť na neskôr). Ani v hltaní Netflixu.
Za posledný týždeň mi celá situácia nepripadala bezútešná v niekoľkých momentoch:
1. Keď som videla svojich spolužiakov z fakulty, ako ochotne vypočuli prosbu dekana a prihlásili sa ako dobrovoľníci pomáhať v nemocniciach. Keď ich stretávam a vidím ochotne vykonávať monotónne práce, lebo to v tej chvíli je proste potrebné robiť.
2. Keď mi úplne neznáma pani ponúkla 10 rúšok pre mňa a pre spolužiakov na cesty metrom do nemocnice, lebo sa nám zásoby na cestu míňajú a bez nich sa nedostaneme do metra. A odmietla si za to čokoľvek vziať.
3. Keď som cez víkend asi 25krát za sebou postavila vežu z kociek, moja 8-mesačná dcéra ju zhodila, ja som zakričala ,,bum!" (tiež už asi 25krát za sebou, rovnako zanietene ako na začiatku, ale s pocitom, že ešte raz a vytečie mi mozog ušami) a ona sa 25krát za sebou rozosmiala úplne nevinným rehotom tvora, ktorý nepozná minulosť ani budúcnosť, len súčasnú chvíľu.
Všetky tie situácie majú spoločné to, že v nich človek robí niečo, čo samo o sebe rozhodne nepovznáša ducha (napríklad nekonečné stavanie veží zo štyroch kociek alebo šitie rúšok alebo registrovanie pacientov do nemocničného systému). Ale proste to v tej chvíli je potrebné a zmysluplné robiť.
Nedokážeme zmeniť aktuálnu situáciu, ale môžeme zmierniť úzkosť a strach tým, že sa pokúsime podľa Franklovej rady zamerať sa na niečo väčšie a dôležitejšie než sme my. Je v zásade jedno, či to niečo bude mať podobu dobrovoľníckej práce, nákupu pre seniora alebo nekonečného stavania veží z kociek. Alebo perfektného vykonávania svojej práce z home office. Alebo učenie sa na skúšky, ktorých termín je značne neistý. Nech je tá činnosť akokoľvek monotónna, ak v tej chvíli je cieľom niečo a niekto iný, než sme my sami, úzkosť mizne. Samovoľne. Nemusíme pri tom ani pozitívne myslieť.
A nezabudnime, že nedostatok toaletného papiera a cestovín je síce značne nepríjemný, ale v porovnaní s Osvienčimom je to stále luxus...
