Nacvičeným pohybom chytím komplex hrudných orgánov (tzv. Lungen-Pakett) a uložím ho do plechového boxu k ostatným orgánom. Jazyk, poctivo nakrájaný na lamely, v absurdnom tanci olizuje cirhotickú pečeň, uretery prepletené do seba na spôsob dvojšroubovice lemujú podivný parket, na ktorom tancujú semenníky s nadobličkami svoje posledné veľké sólo. Tomu celému dominuje v podobe motýľa uzlovitá štítna žľaza, ležérne pohodená na srdci. Keby som nebola tak otupená a hladná, bolo by to na dadaistickú báseň. Alebo na zátišie s názvom ,,Post-mortem tango“.
Vychádzam z pitevného traktu, strhávam zo seba zakrvavené ochranné propriety (neviem, ako to robím, ale mám po pitve krv pomaly až za ušami). Skopávam z nôh gumové topánky nechutne zelenej farby – prečo majú ľudia vlastne nutkavú potrebu mať v nemocnici všetko zelené? Ak kvôli nádeji, tak na pitevni im to úplne nevyšlo. Prekročím ,,point of no return“, vydrhnem si ruky od lakťov dolu a vyrazím na obed. Doba, kedy som sa za hlad po pitve hanbila, je definitívne preč. Človek má pár základných životných úloh, v zásade zhruba v mantineloch prijímania potravy a vylučovania. Všetko ostatné je silne fakultatívne. Tak prečo by človek tú jednu z dvoch funkciu mal zanedbávať len preto, že sa práve po lakte hrabal v pľúcach prerastených metastázami?
Po obede vyrážam na pitevňu znovu, dnes sú na programe štyria pacienti (ako kolegyňa konštatovala: ,,No, cez víkend anesteziológovia grilovali a hneď sa vidí výsledok“). Mimochodom, celkom ma pobavila dôslednosť, s ktorou sa v Zuerichu telá označujú ako pacienti. Príde mi komické, že tu na oslovovanie mŕtvol existuje (a dodržuje sa!) zvláštny predpis, zatiaľ čo doma človek bežne vidí lekára vraziť do nemocničnej izby a na plnú hubu preniesť niečo v zmysle: ,,Tak kde je ten žlčník?“.
,,Po dobrom obede ide práca od ruky“, škerí sa na mňa kolega, zatiaľ čo sa obliekame do plášťov a záster. ,,Že si tak pekne vypreparovala rektum, venujem ti teraz srdce. Môžeš si s ním robiť, čo chceš“, vytiahne eso svojho balkánskeho dvorenia sa. Esencia romantična. Ponúknuté srdce ale prijímam. Lepšie slizký Albánec než preparácia rekta.
Pamätám si na prvú anatomickú pitvu, na strach z pohľadu do tváre tých pitvaných tiel. Na to, ako som v duchu opakovala latinskú modlitbu za mŕtvych ako akúsi formu obrany pred pachom smrti a strachom z konečna. Na to sucho v krku pri prvej patologickej pitve, kde ten človek pôsobil tak strašne reálne. Teraz miesto nútenia sa do pohľadu do tváre pitvaných pacientov (sic!) bez mihnutia oka kontrolujem zrenice. Často si až pri odchode z pitevne spomeniem, že som na Requiem úplne zabudla, a potom ho narýchlo odriekam pri vyzliekaní krvavých rukavíc, pripomína mi to detský narýchlo odriekaný otčenáš, ktorý mi pred spaním museli rodičia pripomínať. Aj teraz si pri tom dodatočnom Requiem prídem trochu previnilo. Miesto ťaživého ticha si s preparátorom uťahujeme z albánskeho kolegu, ktorý anatómiu podľa vlastných slov nikdy za príliš dôležitú nepovažoval, pretože chcel byť psychiatrom. Teraz ako sekundár na patológii už 10 minút hľadá ľavú nadobličku a opakuje:,,Scheiss-Nebenniere, Scheiss-Niere, Scheiss-Lunge, Scheiss-Arbeit, Scheiss-Leben..“. Po dvanástej sa konverzácia pravidelne stočí k dennej ponuke menzy.
Občas je to iné. Pitva 19-týždňového plodu, ktorý nám prišiel zabalený v perinke s odkazom od rodičov. Pitva 40-ročného muža, ktorý zomrel 15-dní po diagnóze karcinómu pľúc. Na tie čierne kučeravé vlasy, jemné rysy a ružu, odlomenú z kytice zrejme z vázy v nemocničnej izbe, ktorú mal vloženú do rúk, som myslela ešte niekoľko dní. 30-ročný muž, ktorý mal okrem kvetu v rukách fotku svojej partnerky a list, podpísaný kostrbatým písmom decka, ktoré sa len nedávno naučilo písať.
Na chvíľu to človeku zovrie hrdlo. Zahanbí sa za to , že nie je profesionál, že na chvíľu cíti smútok a strach. A tak je vtipov o albánskej výuke anatómie a recenzií na nemocničnú kuchyňu behom pitvy ešte viac. Zúfalá snaha žoviálnosťou zahnať nepríjemné presvedčenie o banalite ľudskej existencie, ktorá priam kričí z pateticky cez seba nahádzaných orgánov.
Sme majstri čierneho humoru. Arbitri morbídnych hlášok. Šampióni cynizmu.
A potom, už po pitve, vidím svojho drsného kolegu, ako sa zohýba a zdvíha kvet, ktorý tomu 40-ročnému mužovi vypadol z ruky. Predtým, než ho prikryje plachtou a odvezie z pitevnej sály, mu ten kvet opatrne vloží naspäť do rúk. Vidím kolegyňu, ktorá sa pýši prezývkou Jackie Rozparovač, ako tesne pred začiatkom pitvy malého dieťaťa letmo pohladí mŕtvu tvár. V chodbe za pitevnou sálou po každej pitve zo seba strhávam krvavé veci a roztržito v duchu recitujem Requiem. Ale ani raz na to nezabudnem. Modlím sa Requiem za každého pitvaného človeka, hoci mám od pravoverného kresťana ďaleko.
Všetci si dávame pozor, aby nás pri tých rituáloch nikto nevidel.
Sarkastický humor ako tyč, ktorá pomáha udržať balans na špagáte natiahnutom medzi nihilizmom a bolesťou.
Koľko pitiev musí človek vidieť, než sa prestane hanbiť za to, že cíti ako človek?
