Tento fakt mi došiel niekedy v polovici novembra, kedy covid pacienti tvorili tri štvrtiny môjho oddelenia a 5 mŕtvych týždenne bol slušný štandard.
Prvú vlnu covidu (viac o nej v predchádzajúcom článku) som prežila ešte ako medik, ktorého hlavnou funkciou boli výtery z nosohltanu (za tú jar som ich urobila odhadom viac, než skúsený ORL lekár za celú kariéru). Nočné služby boli otravné, spánková deprivácia nanič. Aká to bola v skutočnosti selanka som si uvedomila až niekedy v polovici novembra. Tou dobou som 6 týždňov pracovala na interne v malej nemocnici vo východnom Švajčiarsku, spánková deprivácia dosahovala vrchol a k nej som si ako bonus mohla pripočítať nulové skúsenosti a zodpovednosť za dvadsať pacientov.
Ale po poriadku. Po poslednej štátnici nasledovala promócia, behom ktorej kamarátka (sama v pokročilom štádiu tehotenstva) nezištne obiehala Karolinum s kočárom, pretože týrať dcéru pred prvými narodeninami ceremóniami by zrejme vyústilo v ohryzené členky pedela, pozvracanú sochu Karla IV., pomočenú tapisériu zo 14. storočia a doživotné vyhostenie z Českej republiky. V súlade s očakávaním na mňa behom promócie nezostúpila holubica ani iné znamenia Ducha svätého a ja som s vedomím, že napriek summa cum laude absolvovaniu viem o medicíne prakticky h..ouby a s tomu primeranou dávkou nervozity očakávala 1. októbra, kedy som mala nastúpiť do nemocnice.
Švajčiari majú dosť otvorený prístup ku koncu života a každého pacienta, ktorý zostáva v nemocnici cez noc sa pýtame, či si v prípade nutnosti budú priať resuscitovať a intubovať. Drvivá väčšina ľudí nad osemdesiat rokov si resuscitáciu nepraje. V prípade pacientov s covidom sa na intubáciu pýtame zvlášť naliehavo, pretože sa často zhoršia veľmi rýchlo a potom je treba ich rýchlo zaintubovať a preložiť (v našej nemocnici nie sú ventilované lôžka). V prípade ľudí nad osemdesiat rokov je to skôr rečnícka otázka, pretože ich šance prežiť na ventilátore sú mizerné a väčšina lekárov sa zdráha ich vôbec intubovať, resp. ich zaintubovaných prijať.
Tie prvé diskusie s pacientami o intubácii boli extrémne nepríjemné. Postupne sa z toho stala rutina. Dosť ľudí tu má tzv. Patientenverfügung, niečo ako české Dříve vyslovené přání. Tí prichádzali s tým, že to mali rozmyslené a veľmi jasne vedeli, čo si prajú a čo nie. S niektorými to naopak boli dlhé a bolestné diskusie, niekedy odmietli odpovedať na otázku úplne. V tom prípade sme v prípade zhoršenia volali rodine a diskutovali to s nimi. Prekvapovali ma tie rozdiely v prístupe ku smrti.
Jeden pacient mi zvlášť utkvel v pamäti. Talian, okolo osemdesiatky. Prišiel už vo veľmi zlom stave. Prvý večer som za ním zašla a spýtala sa ho na intubáciu. Dlho sme o tom hovorili, nakoniec povedal, že si intubáciu nepraje. Druhý deň ráno mi v priebehu hlásenia volala sestra, že sa Talian zhoršil. Pribehla som k nemu, dusil sa. Mal saturáciu okolo 80% a trhal si masku z tváre. Dostal morfín a midazolam, trochu sa upokojil. Keď sme videli, že potrebuje morfín v krátkych intervaloch, prešli sme na kontinuálnu infúziu morfínu. Po prvých mŕtvych s covidom, u ktorých som nevedela odhadnúť dávky morfínu ani kopu iných vecí, som sa nechala poučiť ľuďmi z paliatívnej medicíny. Ako čerstvý absolvent človek vie kopu vecí o paroxyzmálnej nočnej hemoglobinúrii, o deficite alfa-1,4-glukozidázy a podobné blbosti. Ale ako prakticky umožniť človeku pokojne a bez bolestí umrieť, nevie skoro nič. Talian mal ale šťastie, pretože do tej doby mi prešlo rukami dosť terminálnych pacientov s covidom na to, aby sme jeho dušnosť a nepokoj dokázali v pohode zvládnuť. Potom telefonát rodine, k zomierajúcim napriek zákazu návštev príbuzných púšťame. Prišla široká rodina, vrátane vnúčat. Sedeli vo vchodovej hale a po jednom sa, zabalení do ochranných pomôcok, chodili lúčiť. Jeho žena mi hovorila, že si všimla, že je pokojnejší, keď je pri ňom. Dívala sa na mňa a ja som v jej očiach videla prosbu, aká sa neodmieta. Bolo sedem večer. ,,Ak chcete, môžete pri ňom zostať. Ale musí vám byť jasné, že čím dlhšie pri ňom ste, tým vyššia šanca, že sa sama nakazíte a tým vyššiu dávku vírusu dostanete." Usmiala sa a zostala. Celú noc. Okolo desiatej som šla domov. Ešte predtým som sa išla pozrieť, či je v poriadku, či morfín z perfúzore stačí. Bol pri vedomí, pokojný. Žena sedela vedľa. Spýtala som sa ho, či nemá bolesti, dušnosť a či niečo nepotrebuje. Pozrel sa na mňa a povedal, že ho nič nebolí, že sa nedusí, vie, že zomrie, je pripravený a ďakuje. Prikývla som a odišla. Druhý deň ráno som sa pri výťahu stretla so sanitárom, ktorý viezol na posteli plachtou prikryté telo. Nemusela som sa pýtať, kto to je. Zomrel o pol piatej ráno, jeho žena sedela vedľa neho.
A naopak iný pacient, v rovnakom veku, ktorý prišiel v relatívne dobrom stave spolu so svojou ženou, dementnou a ťažko chorou, sa prudko zhoršil v priebehu pár hodín. Jeho žena ležala celú dobu vedľa neho. Dve hodiny pred smrťou, kedy už dávno bolo jasné, že to ten pán neprežije, som sa za ním zastavila. Ešte ráno hovoril, že cítí, že je pomaly čas, aby sa rozlúčil so ženou. Nekomentovala som to, len som ticho prikývla. Cez deň sa ďalej zhoršil. A tie dve hodiny pred smrťou sa na mňa pozrel a sípavo sa opýtal: ,,Ale ešte máme nádej, že?" A v jeho očiach som videla strach. Bol prvým pacientom, ktorému som klamala. Odpovedala som vyhýbavo, že nádej máme vždy. Za dve hodiny zomrel. Jeho žena bola celú dobu v tej izbe. Zostala u nás ešte týždeň, než sme ju prepustili do nejakého domova dôchodcov. Sama bývať nemohla, doma sa o ňu staral manžel. Tie prvé dni, kedy mu ešte bolo dobre mi hovoril, že jeho žena veľmi nechce ísť do domova a že zatiaľ to doma s ňou zvláda sám. Ten týždeň po jeho smrti, kedy som každé ráno vchádzala do tej izby a odpovedala jeho žene na otázku, či tam jej muž nie je preto, že zomrel (nepamätala si to), sa mi pri každom vstupe do miestnosti chcelo zvracať.
Ale boli aj mladší. 54-ročný pacient s covidom, ktorý zomrel ešte na urgentnom príjmu na masívnu pľúcnu embóliu (ľudia s covidom majú zvýšené riziko trombózy a pľúcnej embólie). 48-ročný, ktorý sa zhoršil v priebehu necelej hodiny tak, že skončil na ventilátore. Ten prežil.
71-ročný, inak vitálny pán, ktorý u nás ležal tri týždne. Do pľúc poničených covidom dostal infekciu multirezistentnou baktériou a mňa myšlienka, znovu poslať jeho sputum na mikrobiológiu, napadla o dva dni neskôr, než mala. Než som dostala výsledok z mikrobiológie a mohla mu nasadiť jedno z dvoch antibiotík, na ktoré ta baktéria rezistentná nebola, mal už zdevastované pľúca. Zomrel po trojdňovej zúfalej snahe vydolovať z jeho pľúc ešte zvyšky funkcie. V jeho prípade som mala pokušenie do kolónku príčina smrti napísať okrem covid19 a tej baktérie aj svoje meno.
Až najbližšie budete niekoho počuť šíriť kecy o chrípočke, o tom, ako ľudia zomierajú s covidom a nie naň, dajte mu toto, prosím, prečítať. Pokojne veďme diskusie o očkovaní, o tom, či stojí za to zničiť si ekonomiku kvôli zmierneniu peaku počtu nakazených. Ale reči o tom, že na covid zomierajú ľudia nad hrobom a tým pádom to môžeme ignorovať (ideálne z úst niekoho, kto za celú dobu nevidel špitál zvnútra), proste nie sú pravda. Zomierajú aj ľudia, ktorí mali pred sebou 10-15 rokov života. Zomierajú ľudia s príbehmi. A nezomierajú pekne. Zomierajú v izolovaných izbách a ak majú šťastie, je s nimi niekto z rodiny. Ak nie, ich jediným spoločníkom sú anonymné postavy zabalené v igelite.
Neviem, či sa dá očakávať, že ktokoľvek z nás vstúpi do ďalšieho roku s nádejou. Ja osobne strávim Silvestra a Nový rok v nemocnici, čo príliš optimizmu tiež nepridá. Ale vieme, že „Naděje není to přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl - bez ohledu na to, jak to dopadne.“ (sorry za pravdoláskarský citát). Tak nech nám zostane aspoň ten zmysel, bez ohľadu na to, aký to bude rok. Na druhú stranu, oveľa horšie než tento rok to byť nemôže. Tak hlavu hore a štastný nový rok!
