Ja sa ocitnem za hranicami Slovenska opäť po viac ako roku a pol. Tento som strávila z väčšej časti (ako vydatá mladá domáca pani) v Novom Anglicku. Na tento nový fakt si budú u nás doma v Nitre musieť zvykať nielen moji rodičia. Ešte že v rodine nie som prvá, ktorá si priniesla cudzinca. Eric mi ale aj tak neverí, že ho naši nebudú pokladať za divného, lebo im nevie odpovedať plynule po slovensky. Stále mám však isté obavy, či sa omylom neprejaví nejakým tým nevhodným slovíčkom, ktoré počul kto vie kde... Som preto trošku v rozpakoch, čo čakať pri rodinnom stole.
Keď už budeme pri stole asi si nenechám ujsť niečo domáce. Napadajú ma v tomto okamihu len rohlíky s maslom, tresku a kofolu. Neviem ako to celé vypáli, keďže sa mi vraj zmenili počas neprítomnosti na Slovensku chuťové bunky. Toto mám z niekoľkých zdrojov (okrem iného aj od Marisky DC). Chuť si zatiaľ rozhodne nenechám prejsť. Budem to považovať za pravdu, až keď mi zrazu treska bude chutiť ako kelový prívarok a kofola ako prevarené mlieko. (Výber nie je náhodný, lebo kelový prívarok a prevarené mlieko mať nemusím.)
Po stretnutí s príbuznými a výdatnom jedle plánujem zatiahnuť Erica do môjho obľúbeného klubu v Nitre. Priateľka Mira ma už stihla varovať nech nečakám nič podobné tomu, čo tam bolo kedysi. Budem isto poznať len 5 ľudí, hoci ešte pred tým rokom a pol som tam poznala doslovne každého. Jediným zaručeným faktom tohto večera je pravdepodobnosť depresie z môjho pokročilého veku. (Tento je pokročilým, len keď vleziem do tohto môjho obľúbeného podniku) Ešte že budem mať zo sebou manžela, ktorému môžem vysvetlovať, že nie sme takí starí. To len tie decká tu nemajú čo hľadať... A nemali by toľko piť. Možno aj iné veci sa mu budú zdať zvláštne. Som si istá, že Eric zažije aspoň toľko kultúrnych šokov ako ja počas prvých mesiacov tu v Amerike. (Pracujem usilovne na tom, aby sa s týmito postrehmi pochválil aj na Blogu SME)
Dostávam z toho menšie bolesti brucha. Prežijeme to s Ericom v psychickom zdraví?
Stáva sa to aj vám pri balení kufrov? Pri návrate na rodnú hrudu zrazu neviete, čo vás čaká a čo nečaká, kto vás tam ešte stále bude čakať? Mávate tiež pocit, že tam už nepatríte?
