Neskutočne jej chýba písanie... také to tvorivé a odhaľujúce. Má veľkú slabosť na ruky svojho manžela a hudbu z filmov W. Allena. Zoznam autorových rubrík: Takmer denne z Nového Anglicka, Milí priatelia vo svete, Vlastná choreografia, Téma na lenivé letné popoludni, Slabosti nás všetkých (?)
Rada dostávam pohľadnice, ale takýto pozdrav by bolo asi veľmi ťažké poslať poštou. Našla som ho poslednú stredu pred našim bytom. Strašne mrzlo a čosi takéto ma ohromne zahrialo pri duši. Niekedy skutočne netreba pero ani papier...
Občas sa pozvanie nedá odmietnuť... Nedá alebo možno ani nechcete. Nemáte silu. Príde si po Vás ktosi z minulosti. Odvedie Vás kamsi kde nie je ani minulosť ani prítomnosť. Tento jav sa udeje denne tisíckykrát. No len občas zasiahne osobne. Mne (a celej našej po svete roztrúsenej rodine) sa to prihodilo dnes. Po môjho otca si prišiel mladý muž... Syn mojej matky a mojho otca, brat mňa a mojej sestry. Prišiel presne 13 rokov potom, čo on samotný odišiel z tohto sveta. Naraz a celkom nečakane. Teraz len sedím a čakám, že čas aspoň na pár minút zastaví a dá NÁM všetkým šancu nadýchnuť sa. ...Ocino, budeš mi chýbať.
(od emigrantov pre tých ostatných)Vezmite človeku dočasne všetko, čo má. Najlepšie bude začať jeho identitou. Postavte ho pred hotovú vec. Na istý dopredu neohraničený čas bude bez rodiny, najbližších priateľov, hudby, kníh a možno aj filmov, ktorým rozumie a má ich rád... No a v určitých prípadoch aj bez práce. Čo sa znáša ťažšie, ako by sa zdalo. Počas toho obdobia sa bude musieť spoliehať viac menej len na spoločnosť toho jednoho (vyvoleného) človeka a tiež na jeho psychickú silu a finančné zázemie. V niektorých prípadoch k tomu pridajte aj odrezanosť od spoločenského diania a máte pred sebou jeden z obrazov, o ktorých sa veľkej skupine ľudí ani nesnívalo.
Píšem pre všetkých zvedavcov, ktorí nevedia vyhútať ako to, že som ešte stále nezbalila kufre a nevrátila sa na rodnú hrudu...
Počas posledných dní ma stále viac a viac prenasleduje myšlienka ako veľmi rýchlo človek zabúda. Ako životný druh sa v tomto smere skutočne nemáme veľmi čím chváliť. Nie som si istá, či to tak bolo vždy alebo je to len trend posledného desaťročia. Stačí akákoľvek nová informácia v médiách o svadbe, úmrtí, hromadnej autonehode, strate študentky alebo výbuchu a hneď sa všetky udalosti z posledných dní strácajú v nedohľadne... Miznú v šume a do nenávratna. Svet, ľudia a problémy doslovne bijúce do očí. Ani veľké plány akéhokoľvek rázu nemajú šancu dožiť sa ďalšieho rána. Človek má pamäť obmedzenú na 24 hodín a v niektorých prípadoch to je ešte menej. Dĺžka pamäte klesá priamo úmerne so stúpajúcou rýchlosťou prúdenia informácií svetom. Pripočítajme k tomu rýchlosť, akou je spravodajský tím schopný presunúť sa z jednej pologule na druhú. Záleží samozrejme aj na tom , čo je práve najohromúcejším zážitkom pod slnkom. Človek veľmi ľahko zabúda, že ak čosi zmizne z televíznej obrazovky, ešte stále to jestvuje. Hlad, utrpenie a strach rozhodne (v niektorých častiach sveta) netrvajú len pár hodín... Keď ich vidno v médiách. Lenže na
Dnes je môj veľký deň. Píšem si maličké červenné plus fixkou do môjho debilníčka. Pokorila som hranicu... Ak dobre počítam je to už 6 mesiacov, čo som sa zapredala tomuto verejnému prezentovaniu mojich myšlienkových pochodov. Do decembra minulého roku som tak robila väčšinou prostredníctvom mailov (a občasných listov) mojim priateľkám a rodine.
Ľudia moji, veď ja tiež vlastne žijem v exile!!! Napadlo ma to až pred pár dňami, keď som surfovala internetom. Neušla som z rodnej hrudy kvôli politickým dôvodom a tak ma myšlienka na slovíčko exil nenapadla ani vo sne. Dnes sa tomu už hovorí celkom inak: žijem v cudzine (za hranicami, za väčšou či menšou mlákou) ako mnoho Slovákov. Ako veľa takýchto Slovákov rozhodne privítam kontakt s rodnou krajinou. Hovorím si že, najpríjemnejším by bolo virtuálne miesto so všetkým pod jednou strechou. Web stránka, kde možno nájsť kompletne všetko: kultúrne správy, udalosti v politike, praktické tipy a aj kontakty na ostatných Slovákoch žijúcich v cudzine. (Veď známi a spriaznené duše sa hľadajú v cudzine tuším dvakrát tak ťažšie ako na Slovensku.) Netrvalo dlho a takéto miesto som na internete skutočne našla.
ONESKORENÁ REPORTÁŽ K téme nespavosti mnohých našich kolegov vám môžem (po niekoľkých dňoch bez online pripojenia) povedať svoje... Nespavosť blogerov SME (je pritom jedno, na ktorom kontinente sa nachádzajú) končí vo veľa prípadoch posedeniami na (virtuálnom) chat-e... Popri tom pijú víno, premýšľajú o masových vrahoch a ergonomických stoličkách... Presne takto som pred pár dňami (či možno už aj týždňami) trávila čas ja (toho času na území Nového Anglicka), Hana Chmelíková (blogerka toho času v Londýne) a Ulický (toho času kdesi na území Bratislavy) Podarilo sa nám (okrem iného) založiť pevné základy novej zábavky pre všetkých našich kolegov - Už úplne regulérny chat :-) .
Ešte som tu tuším verejne neprihrievala žiadnu polievočku. Poslednú piatkovú noc som surfovala po internete a napadlo ma, že niektorú polievočku sa prihriať oplatí. (Nie tú svoju, ale pre známych a priateľov určite áno.) Takže dobrú chuť k tejto polievočke a (v tomto prípade) aj príjemný kultúrny zážitok. Polievočka sa začína prihrievať. Konkrétne tá pre mojich bývalých kolegov zo Starého divadla Nitra. Tento týždeň v dňoch 11. až 13. mája sa v Nitre koná už siedmy ročník stretnutia divadiel krajín V4 pod názvom STRETNUTIE - SETKáNí - SPOTKANIE - TALáLKOZáS . Mňa osobne prepadla melancholická nálada a usmievam sa už len pri spomienke na dva ročníky tohto festivalu, ktorých súčasťou som bola... Veď kto by nemiloval spomienku na bufáč preplnený tancujúcimi, kričiami a zabávajúcimi sa ľuďmi. Do tanca nám všetkých hralo CD Bregoviča... a za zmienku stojí aj následná úľava, keď všetko skončilo.
Taká celkom neobyčajná kniha od Douglasa Adamsa . Mimochodom ak ste fanúšikom tohto scifi komediálneho žánru (ako som ho ja súkrome nazvala) isto poznáte aj ďalšie priame aj nepriame pokračovania pod názvom Restaurant na konci vesmíru, Život, vesmír a vôbec a poslednú z rady Zbohom a vďaka za ryby. Známou je aj autorova rada, že bez tohto vesmírneho sprievodcu, by ste nemali rozhodne opúšťať Zem... Ak by ste si oveľa radšej pozreli virtuálneho či vlastne filmového sprievodcu, tak ste sa dočkali. Na základe neobyčajnej knihy, (ktorú vraj nie je možné preniesť do filmovej podoby) totiž režisér Garth Jennings natočil svoj debutový celovečerný film. Áno, piatok 29. apríla 2005 bol dňom premiéry Stopárovho sprievodcu po galaxii .
Pravdu povediac čakala som, že to príde oveľa skorej. Mne sa to stáva často. Pustím sa do niečoho čo ma skutočne baví a potom sa zobúdzam z veselých snov. Dnes veľmi skoro ráno (po noci presedenej nad čítaním zameškaných a zaujímavých blogov) som sa strhla zo sna o veľkej skupine blogerov zhromaždených na jednom mieste. Áno, dnes v noci sa mi snívalo o už viac razy spomínanej stretávke Blogu SME.
Včera som sa prebrala do krásneho slnečného predpoludnia. Nebolo prerušené žiadnym nečakaným telefonátom. To mohlo znamenať jediné... Môjmu otcovi sa zrejme darí lepšie. Nevedela som to na isto. A teraz vám ďakujem, lebo je to pravda. Operácia bola odložená. Predbežne stačili len nejaké lieky. Zdravie mu slúži lepšie...
Včera som krvopotne ukladala množstvo fotiek do môjho posledného príspevku. Malo to byť o pokuse istého japonského vedca s kryštálikmi vody. Tie sa menili v závislosti od toho čo na ne pôsobilo. To bolo včera. Dnes ráno keď som sa dozvedela, že môj otec mal porážku (a dnes v noci musí podstúpiť vážnu operáciu) napadlo ma jediné... Pošlite mu pár svojich myšlienok takto na diaľku dnes v noci. Nech sa mu darí. Nech vie, že vesmír na neho myslí a dodáva mu silu. Modlite za neho. Pomyslite na neho len na okamih. Tie vaše myšlienky poletia aj s mojou modlitbou k nemu, aby ho preniesli cez nasledujúcu noc aj veľa ďaľších.
Milujem nočné a podvečerné túlanie sa, sledovanie mesta ale aj cestovanie. Prečo teda nespojiť príjemné (bezcielne potulky mestom) s ešte príjemnejším a užitočným (návštevou tety a bratranca. Alebo sa to píše bratanec?) ... Momentálne sa cítim čiastočne ako turista, ale viac ako ktosi kto nebol dlho na mieste, ktoré sa mu veľmi páči. Som v Prahe. Sadla som na nočný spoj z Nitry. Natiahnutá cez uličku medzi sedadlami som nepokojne ležala a hútala čo nové je v Prahe.
Po mojom poslednom príspevku, mi asi len málokto uverí, že vždy rada prídem na Slovensko... Dokonca, že vôbec nepohŕdam ľuďmi, ktorí ostali žiť na Slovensku. Autorovi sa môže stať, že ostane niekedy nepochopený (občas mám dojem, že hlavne autor blogu). Písať ďalšie priznanie blogerky sa mi skutočne momentálne nechce. Pre všetky prípady napíšem o niečom celkom neutrálnom, čo som spozorovala počas posledných dní na Slovensku. Niektorí moji známi, ako keby zamrzli v čase a viem, že nielen mne to príde komické. Sú to proste tie tipy ľudí, ktorých nájdete tam, kde ste ich vy a vaši odsťahovaní (presídlení priatelia) zanechali.
Po príchode na Slovensko (po dlhom čase) rozhodne nie je núdza o námety na príspevky do akéhokoľvek blogu... Ja som zašla von s priateľkou Zuzanou, ktorá po výške vhupla do slovenského pracovného trhu. Nerozhodla sa ako veľmi veľa jej spolužiakov a známych ísť za hranice. Sedeli sme pri (rozpitých) pohároch s vínom a mne nedalo neopýtať sa, prečo ešte stále niekam nevypadla? Čo ju tu stále drží?
Môj pôvodný zámer napísať prvý historický príspevok do Blogu SME z paluby lietadla dopadol neslávne: Na trase Boston – Frankfurt Furt mám dojem, že cestujem vlakom. Nemôžem si pomôcť, ale lietanie mi príde ako cesta rýchlovlakom. Až na ten pretlak v ušiach (nie rajčinový). Asi to bude normálne, keďte tento príspevok píšem na palube medzikontinentálneho letu. Možno je to prvý z Blogov SME písaný vo vzduchu. Nie je to také zaujímavé, ako keby som písala z obežnej dráhy Zeme, ale aj tak sa cítim povznesená... Už vidím našeho letuša (alebo stewarda?) prináša nám chladené nápoje na malom vozíku. Asi si dám červené víno, nech sa mi pozdvihne nálada aj krvný tlak. Môj lekár by mal zo mňa radosť. Letuš sa niekde zdržal, snaží sa pôsobiť priateľsky na chlapíka sediaceho v rade predo mnou. Tu mi došla neviem akým spôsobom batérka v laptope a bolo po historickom okamihu. Ešte čosi k letu... Opäť som letela asi s luďmi, ktorí nečítajú Blog SME, lebo po pristání sme nezatlieskali pilotovi.
Nevedela som, že raz budem poctenná tým, že budem môcť byť občanom niekoľkých štátov. Najprv Československo potom Slovensko a akoby toho všetkého nebolo málo zrazu som zistila, že patrím aj do národu štátu Blogistan.
Rozhodla som sa trošku odbočiť od mojeho stale čerstvého usídlovania sa v Spojených štátoch amerických. Veď prečo neprásknuť na seba aj niečo iné… možno pre niekoho oveľa zaujímavejšie. Pracovala som istý čas na výletnej námornej lodi spoločnosti Carnival Cruise Lines. Vlastne nebyť toho krátkeho pracovného pomeru, pravdepodobne nepíšem ani tento blog pre SME.
Už dávnejšie ma napadla zaujímavá teória. Týka sa ľudí. Koľko druhov ľudských bytostí je vo svete? Sme skutočne až tak rozdielni? Počtom zlozvykov a obľúbených jediel isto áno... Ale gestami, pohybmi, spôsobom reči a výzorom? O tom nie som tak veľmi presvedčená.
