Po vrelom privítaní rodinou a dokonca aj širokým pedagogickým súborom v jednej z pražských stredných škôl, som si to namierila novou prípojkou metra do centra.
Moja obvyklá trasa stanica metra Múzeum – Vaclavák – smerom doooole – Karlova ulička – Múzeum A. Muchu – Staromák – Dom F. Kafku – Karlov most – Kampa – park pri Vltave a inam... Dav ma doslovne vytlačil z metra pri Múzeu na Václavské námestie. Zrazu mi nebolo jasné, kde bolo viac ľudí. V preplnenom vozni tam dolu pod zemou alebo tu na námestí?
Václavák bol plný akoby sa tam chystala prednovembrová demonštrácia. Potom som si však uvedomila, že všetci tí ľudia sú turisti. Talianski študenti robiaci väčší hluk než autá, ale do Prahy isto neprišli za účelom vyjadrenia názoru v protestnom pochode. Rozhodne nie táto skupina. To skôr je pre nich mesto na Vltave turistickým rajom a atrakciou, kde sa môžu cítiť veľmi dôležito a odviazať sa za príslušný finančný obnos. Myslím hlavne ich bezhlavé nakupovanie, ktoré vidno takmer v každom väčšom a známom obchode. Veľmi letne odetí americkí mladíci tiež majú na pláne niečo iné. Pobehujú po hlavných i vedľajších uličkách, dobíjajú sa do bankomatu a vykrikujú po okoloidúcich ženách. Na ich obranu (v mojich očiach) neposlúži ani percento alkoholu, ktoré požili počas celého dňa. (V tomto mieste chcem spomenúť jeden zvláštny fenomén. Vždy keď vyrazím do centra Prahy stretnem skupinku turistov, na ktorú potom narážam celý deň. Bez ohľadu na to kam sa pohnem... Príde mi to skutočne komické. Alebo to bude tým, že toto mesto predsa len nie je také veľké ako by sa mohlo zdať?) Od amerických opitých mladíkov nie je veľmi ďaleko k ruským obchodníkom. Mala by som napísať ruským aj ukrajinským, aby sa náhodou niekto neurazil. Títo ovládajú vo veľkom počte stánky s občerstvením, kde predávajú pod jednou strechou hamburgery, klobásky aj vyprážaný syr. Také medzinárodné fast food. Ktosi mi povedal, že Praha možno dopadne ako Karlove Vary... Tam aj na obchodoch je viac ruských nápisov ako tých maďarských na južnom Slovensku.
Napokon som zúfalo odbočila niekam celkom mimo moje plánovanej trasy, aby ma nepochytila davová psychóza. Na týchto známych turistických miestach sa to môže stať skutočne veľmi jednoducho. Trvalo mi to však oveľa dlhšie než som si myslela. Už ani sama neviem, či v centre Prahy je možnosť úteku pred turistami z Talianska, Ameriky ale aj Japonska...
Aj napriek tým davom je pre mňa Praha stále veľmi romantickým miestom. Možno preto, že som nikdy nebola v Paríži. Možno aj preto, že teraz oveľa viac ako inokedy som si uvedomila, že objatia a bozky na ulici sú tu v Česku aj Európe ako takej úplne normálne. Na rozdiel od USA. Mám takú bláznivú predstavu, že raz nájdem v Amerike mesto , ktoré mi bude v čomci pripomínať atmosféru hlavného mesta Českej republiky. Miesto kde bude nejaká zvláštna atmosféra, ktorej sa nikdy nenabažím. Miesto kde káva chutí trošku inak a (aspoň pre mňa) nie je prečo ponáhľať sa. Ostalo mi šialene smutno za Ericom a tým, že sa tu túlam sama. Plánovala som mu ukázať kúsok sveta, ktorý mám skutočne veľmi rada. Možno niekedy inokedy.
