Premýšľam nad tým, že ich celkom ľahko možno nájsť kdesi na ceste vlakom Transibírskou magistrálou alebo kajakom po rieke v Južnej Amerike. Som si ale celkom istá, že ich je možné objaviť aj na Americkom juhozápade, Japonskom vidieku alebo v malom mestečku na Severe Európy.
Ja skutočne ľutujem len málo čo, ale toto mi z času na čas vŕta hlavou... Začalo to asi všetko pravidelným sledovaním nedeľného Objektívu. Predpoludním sme vždy s mojou mamou zvykli zasadnúť k televízoru a sledovať cestopisy.
Teraz mi stačí jedna 45 minútová cesta autom, (smer ktorákoľvek svetová strana) a hneď ma prepadne myšlienka na to, aká škoda je, že je tak veľa miest na svete, ktoré nemáme šancu vidieť na vlastné oči. Ani keby sme každý deň našich životov cestovali...
Občas ma to privádza do krátkodobého stavu melanchólie a vtedy rýchlo vytiahnem magazín z našej rozširujúcej sa zbierky National Geographics. Vravím si, že keď tam už nepôjdem osobne možno zočím a pocítim čosi výnimočné aspoň pri pohľade na fotografie iných. No a keď potom vyrazím von na prechádzku, svet mi pripadá nekonečne veľký a srdce mi plače za prácou cestovateľa a reportéra.
Ach, byť tak Marcom Polom a hneď zajtra začať s napĺnaním svojho životného poslania.
