Môžem s pokojným svedomím povedať, že si rada pozriem všetko až na muzikál. Nemám nič konkrétne proti tomuto žánru. Do úžasu a hlavne nepríčetnosti ma privádza fakt, že si neviem spomenúť na čosi, čo nebolo upravené pre muzikálového diváka. Premýšľam… možno ešte v niektorých stredoeurópskych krajinách nezačali pracovať na muzikálovej verzii filmu Scarface, alebo Jurský park, prípadne A je to! Nemám posledné správy o tom, čo sa deje v tejto oblasti v Českej republike a ani na Slovensku, tak sa možno mýlim… Ani ma to veľmi netrápi, len pobavuje a to je dosť. Tým to hasne. Nemienim sa v nasledujúcih riadkoch pohoršovať nad úrovňou tých ktorých diel. (Proste ich nebudem pozerať a spôsobovať tak sebe aj môjmu okoliu nepríjemné pocity podobné masochistickej mánii niektorých diskutujúcich k blogom… Podobnosť s osobami žijúcimi nie je čisto náhodná. Ak niečo nemám rada tak to nepozerám a nečítam.)Mňa oveľa viac zaujíma čosi, čo si môžem vychutnať a poteší to moju dušu. Ďalšou veľkou slabosťou, ako som už dostatočne naznačila v predchádzajúcich riadkoch je živé divadelné predstavenie… niečo vtipné, dramatické, tragické, so živými hercami alebo aj bábkami. Divadelná horúčka ma prepadla na strednej škole, keď našu regulérnu slovenčinárku suplovala iná učiteľka. Zohnala nám lístky na takmer všetky predstavenia Divadelnej Nitry a od vtedy sa to so mnou vlečie. Za tých pár dní festivalu som videla predstavenia, ktoré ma úplne pohltili. Slabosť pre divadlo a iné kultúrne formy doplnili aj časté návštevy vo filmovom klube. ( O tom ale niekedy inokedy.)Svet divadla a väčšina jeho foriem ma privádza vždy do stavu blaženosti. V čom isto nie som sama. Asi je to len zhoda náhod, ale ani raz som nevidela dielo, ktoré by sa mi nepáčilo. Aj predstavenia v rôznych jazykoch nie sú problémom. (Naopak občas je to kultúrny zážitok obohatený aj udalosťami, ktoré nemajú veľa spoločného s pôvodnou témou predstavenia… Rátam sem hlavne tie prípady, keď simultánny tlmočník prepadne v nezadržateľný smiech… alebo keď sa titulky k predstaveniu akosi pomotajú.) Istá forma bariéry tam možno jestvuje, ale pri tejto slabosti pre umenie to nie je isto prekážkou. Len na maďarské predstavenia niektorých režisérov mám asi alergiu… Nie každý máme rovnaké chute. Slabosť na živé divadelné predstavenia ma prepadá, ( a snáď aj niekoho práve čítajúceho tieto riadky) keď si spomeniem na to všetko čo ma osobne a veľmi intímne oslovilo… slová a obrazy režiséra. Veľkú radosť mi robia hlavne komické a tragikomické predstavenia. Privádzajú ma to smiechu, ktorý sa opakuje v pravidelných intervaloch (keď to najmenej čakáte) vo forme citátov z inkriminovaných hier. Niektoré sa stávajú kultovými ( ako neprekonateľné hry v podaní divadla GunaGu aj českej skupiny Sklep a Divadla J. Cimrmana… týchto súborov nebudem mať asi nikdy dosť.) Dráma ale tiež nestojí nikde bokom. Moje mozgové bunky dostávajú zabrať a je to príjemná práca… Slabosť pre divadlo si dostatočne každý môže vyskúšať aspoň na pár dní počas, ktoréhokoľvek divadelného festivalu vo väčšom ale aj menšom meste. Nebola by som prekvapená, že práve počas niektorého festivalového večera si vás nájde nejaké výnimočné predstavenie…. A možno to bude len začiatok krásneho vzťahu.
