Zomrel
a všetci na neho zabudli
ešte aj ten čo si vraví „Boh“.
Možno tieto riadky
nikomu nič nevravia
a možno ani mne,
možno je to celé omyl
a ja som sa minula vlastným narodením.
Možno to celé hrám
a klamem seba viac ako vás.
Som s tebou, keď spíš
Som v knihe, ktorú čítaš
Som na prázdnej ulici, ktorou prechádzaš
Som vo vode, ktorú piješ
Som na hviezde, ktorú pozoruješ
Som v dyme, ktorý vydychuješ
Som sama
Som tvojou priateľkou
Som a predsa bez teba nie som ničím
a tak sa ničím.
Biele čiary pozdĺž diaľnice
sú kratšie ako dni bez tvojej prítomnosti.
Možno som sa tak narodila
a možno je to len klam,
duševný prelud,
ktorý ma chce oklamať.
Kričí,
že mi chýbaš na ceste domov.
Klame ako vždy.
Prídem a ty mlčíš,
nepozdravíš
len ma bozkáš na čelo.
Trest odňatia slobody
bol rozsudkom smrti,
ktorý si nado mnou vyniesol
v ten májový večer plný zločinov.
Vzal si moju slobodu
a schoval ju do herbára na najvyššej polici.
Odsúdil si ma tým na smrť,
ktorá je pomalšia a hnusnejšia
než všetky predchádzajúce tresty.
V kraji kde ešte žije boh
vo hviezdach nad vrcholmi stromov,
v húštinách medzi lístím.
Tam v kraji bez mena
v horách voňajúcich machom
na území starého pohanského boha zeme,
tam ťa chcem stretnúť.
Píšem ti odkaz čiernou kriedou,
rovno do komína.
Nasaď si tmavé okuliare
a pochopíš moje city.
Dopočula som sa novinu
spoza oceľových dverí.
Na pántoch visela celkom nepozorovane,
až kým si ju nezbadal v závetrí poletujúcu.
Akoby ani nejestvovala
len jej tieň prezrádza, že je asexuálna.
Kvapka kvi vo vani,
kam nemá prístup nik
len chladná čepeľ dávajúca nový život.
Tak predsa,
telo je silnejšie než duša.
Odoláva sa mu oveľa ťažšie,
než by sa zdalo.
