Jasné, že Bratislavu nespoznal a vravel, že to rozhodne nie je to isté mesto čo si pamätal. Keď sme neskôr cez víkend vyrazili do centra na Hviezdoslavovo námestie a pri Michalskú bránu nevedel sa vynadívať. Mne to prišlo trošku komické a trošku ma to hrialo pri srdci... Do vtedy som si neuvedomila, že Staré mesto má predsa len čosi do seba. Pre Erica to bolo ako keby sme boli v maličkej Prahe. Len oveľa menej zaľudnenej. Staré mestské domy so sochami na priečelí a úzke uličky.
Romantika a moje rozčarovanie z dojmov, ktoré urobilo Slovensko na môjho amerického manžela, ale netrvali príliš dlho. V Nitre sme totiž zašli na kávu. Bolo nedeľné predpoludnie a my sme sa chceli ukryť pred dažďom. Mali sme chuť len na kávu a chladenú minerálku. Z nejasných dôvodov trvalo urobenie kapučína kratší čas ako prinesenie chladenej minerálky s ľadom. Keď sme tú chladenú vodu z flaše s ľadom nedostali ani po 20 minútach, mala som dosť. Eric ma so smiechom upokojil, nech si z toho nič nerobím... Až kým mu čašníčka víťazoslávne nepriniesla pohár s dvoma kúskami bieleho ľadu. Takého ľadu, ktorý som kedysi osekávala nožom z našeho starého mrazáka pri jeho odmrazovaní. Je to až taká opovážlivosť požiadať o nápoj s ľadom? Sedela som tam a nevedela som či sa smiať alebo od hanby červenať. Eric ma z toho vytiahol poznámkou, že teraz už vie čo by mal robiť... Čo takto predávať ľad? Drtený alebo ten v kockách? Prípadne stroje na ľad. Možno by sme zarobili na tom tisíce.
Ako sa neskôr ukázalo, podnikať by sa dalo aj v iných oblastiach reštauračných služieb v Nitre. Konkrétne po skúsenosti s Mexickou reštauráciou (kde na menu isto nenájdete hovädzie taco) som mala chuť dotiahnuť do mesta najbližšieho Mexičana a postaviť ho k sporáku. Keď som však odhodlane (a v nádeji večere bez trapasov) vzala Erica do Talianskej reštaurácie pochopila som, že jednoducho asi nepomôže ani to, keď ju vlastní rodený Talian. Aj tak by ste tam márne hľadali čosi také známe ako pepperoni pizzu. Odpoveď majiteľa na moje otázky (už zase) ohľadom menu? Pepperoni? Kto by to tu na Slovensku už len jedol?
Ešte, že do toho všetkého prišiel Veľkonočný pondelok. Vstali sme a Ericovu psychickú (aj informačnú) pripravenosť som si odniesla len ja. Dostala som pár (veľmi jemných) švihov šibákom, studenú vodu do tváre (oveľa menej ako keď sa umývam) a zásah veľkonočnou voňavkou (čo tento rok nesmrdela podivne). To bol koniec akékoľvek polievania osôb ženského pohlavia v ten deň. Nepomohlo ani prehováranie, že inak nebudu zdravé a krásne. On sa len červenajúc bránil, že im to predsa nemôže urobiť. Prečo? Veď on ich ani nepozná. To sa nepatrí. Napokon sme to vyriešili len rodinnou výjazdovou rotou v zložení ja, Eric, moja sestra s manželom a ich syn Mirco. Ten posledne spomínaný sa postaral o zachovávanie ľudových veľkonočných tradícií. My ostatní sme sa len vozili ochutnávali šunky, klobásky aj nápoje rôzneho druhu... Bolo to veselé a príjemné. Aj preto, že to nebolo veľmi dlhé. Vonku bolo nádherne. Svietilo nám slnko... Eric mi večer povedal, že by sme mali chodiť na Slovensko každú Veľkú noc. Taký príjemný zážitok zo Slovenska.
Ale bolo ich samozrejme viac. Priatelia moji, popíšem ich zase zajtra...
