Po pár prvých týždňoch, keď som sa zmohla len na 12 hodinovú pracovnú šichtu a potom sa plazivým krokom presunúť do kabíny a rovno padnúť do postele, nasledovalo konečne obzretie Bahamských ostrovov. Tieto som do vtedy poznala len z Objektívu a tiež zo správ. To vtedy keď rozoberali kam sa podel istý pán Kožený (kto si ho pamätá nech si zapíše veľký bod a vyvesí ho von z okna) spravujúci Harvardské fondy. Bahamy boli pre mnohých mojich známych asi vysnívanou krajinou tiež, lebo len vzdychali pri mojich správach, že som práve tam. Dokonca aj v jednej piesni od Vidieku sa spieva „ na Bahamách byť je úžasné“. Aj mne to prišlo úžasné, exotické a ohromujúce. Kým som netrávila každý piatok a utorok v Nassau , na Bahamských ostrovov. Predtým než som sa omylom cestou do banky ocitla v akejsi pochybnej štvrti, kde by akúkoľvek banku vykradli. Kým som nebola na jednej z miestnych pláží. A keď som sama asi po troch mesiacoch na lodi nevyhlásila: "Bahamy súúúú špinavéééééé... To hlavne!!!" V Európe tomu ale stále veľa ľudí neverí, takže to nechám tak.
Ale aby som povedala pravdu, našla som dve miesta, ktoré v spomínaných končinách stoja za povšimnutie: Modrá lagúna (áno tá z rovnomenného filmu) a Hotel Atlantis . Tam som v mojej predstavivosti videla takmer scénu z čelustí, keď som sa dopočula... Že tam je obrovská veža, z ktorej sa spustíte veľkým tobogánom do bazéna plného žralokov. Preletíte dlhým skleneným tunelom pomedzi tieto „rybičky“ a potom hups von. (Viď foto.) Celý Atlantis mi prišiel trošku gýčovitý, ale na druhej strane skvele navrhnutý pre dovolenkovaniachtivých turistov... Samé bazéniky, bary, zlaté rybičky a romantické zákutia pri bazéne so žralokmi.
Napokon sme s mojou spolubývajúcou prehlásili, že jedna z najlepších častí ostrovov bude asi bar Drop off, kam majú prístup crewmembrovia (neviem ako to správne vyskloňovať takže pardón) a bazén s výhľadom na more. Toto som ako človek žijúci v štáte bez mora považovala kedysi doslovne za smrteľný hriech. Mať more pod nosom a kúpať sa v bazéne. To ma naučil až pobyt na lodi.
Keď sme teda náhodou nepracovali nekonečné hodiny v jedálni pre crewmembrov (z ktorej sa postupovalo nie veľmi rýchlo do honosnejšej jedálne pre staff (hudobníci, tanečníci a iní) odtiaľ k officierom a potom možno ku kapitánovi. Najviac ale potešilo povýšenie do room servisu, ktoré trvalo asi tak štyri mesiace. Človek zrazu vidí prácu na lodi trochu inak, lebo sa konečne stretne aj s pasažiermi. Čo nie je veľká výhra, ak pravda nepočítam občasné tipsy do vrecka, ktoré tvorili (a ešte stále tvoria) hlavnú súčasť zarobených peňazí na výletnej lodi.
Lenže než som sa dostala do room servisu, kde každý robí sám za seba a ak sa zašívaš mám ťa na háku... Strávila som dostatok času s kolegyňami z najrôznejších bývalých republík Ruska. Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca, ale v tomto prípade to urobím a každý kto náhodou robil na lodi mi dá isto za pravdu. Národnou vlastnosťou Rusov je schopnosť zašívať sa za každých okolností, tváriť sa že pracujú a napokon pred indickým šéfom zahrať nejakú tú uplakanú dramatickú scénu. No a jasné, že hovoriť po rusky za každých okolností. Aby som nezabudla spomenúť zvláštny fakt o niektorých kolegyniach z Lotyšska, Litvy a iných krajín bývalej Ruskej federácie. Boli to skutočne milé dievčatá (mladé ženy). Za každých okolností skvele upravené, nalíčené aj navoňané... Len tá práca im akosi nevoňala. Doma ich väčšinu čakali ich zlatíčka – deťúrence. Lenže po čase na lodi, kedy si väčšina (skutočne veľká väčšina) z nich akosi zvykla na úžasný a pohodlný život na lodi, už ich to domov tak veľmi neťahalo. Deťúrence potom mohli len čakať, že mama sa objaví doma. Mamke je v Amerike tak dobre. Nevadí vôbec, že sa nadrie jak vôl. Je to oveľa lepší život než sedieť doma a starať sa o decká. Veď tu na lodi je každý víkend party a ona (mamina) si môže kúpiť za doláre čo len chce. Veľmi sa im tam páčilo a bolo im dobre.
Mne bolo len občas skvele: so skvelými spolubývajúcimi, s mojim milovaným počas hodín spánku a keď sme vypadli na krátky výlet v prístave... Tým to haslo, ale o tom inokedy.
