Je ďalšou zo slabostí niektorých jedincov. Začína sa potichúčky vkrádať do životov už v detstve. Tesne pred cestou k babke na východ alebo do letného tábora. Treba zbaliť oblečenie a ostatné nepotrebné veci. Pocit toho, že nebude spať vo vlastnej posteli alebo že strávite pár hodín cestou vo vlaku. Takto sa to u mňa síce neprejavovalo, ale aj tak som si cestovnú horúčku užívala vo veľkom štýle. Hlavne pred cestami do Prahy k mojej tete a potom následne do južných Čiech. Viem, že dva či tri dni pred cestou som premýšlala o tom, kde budeme na ceste stáť... či dostanem zázrakom konečne pečiatku z česko slovenských hraníc do cestovného pasu.
Som sa istá, že nemusím nikomu bližšie približovať tento istý pocit tesne pre školským výletom. Keď je vám bolo tak 11 alebo 13 rokov. Verím, však že len málo jedincov sa dostane do štádia, ktoré postihlo moju spolužiačku Alenu. Bolo to síce až na strednej škole, ale za všetko mohla vraj cestovná horúčka. Už asi 3 týždne pred dátumom odchodu mala pobalené kufre a všetko nevyhnutné ošatenie v nich. Postupne dopĺňala obsah batožiny plavkami a nejakými knihami. Neviem ako to robila. Držalo ju to ale v dobrej nálade a vždy dobre vybavenú na akomkoľvek výlete.
Cestovná horúčka sa ale prejavuje aj čímsi iným. Ktosi (presne ako horeuvedený Michal) ju stotožňuje s pocitom nedočkavosti a očakávania čohosi skvelého. Preto vraj radšej nedostáva dobrovoľne horúčku tohto typu. Keď ju má, tak sa teší jak blázon a potom z toho nič nie je. Nebudem nikomu brať tento názor, lebo to dobre poznám. Len chcem podotknúť, že toto neplatí len pri „očakávaní krásnych vecí“ pri cestovaní a príchode niekam. Táto teória platí väčšinou v úplne všetkých prípadoch.
Ak sa chcete sľubne vyhnúť slabosti na cestovnú horúčku ostaňte doma. Stále sa však môže stať, že pri tom nedostatku cestovných podnetov dostanete horúčku aj pri pomyslení na MHD. Ale takého jedinca nepoznám. To by to s tým vašim cestovaním muselo byť skutočne úbohé.
