Jedlo nám robieva radosť (To keď nevážime toľko, aby sme si museli odopierať aj pohľad na dobroty. V starom vtipe z komunistických čias sa hovorilo, že manželka priberie aj z toho, ak len prejde okolo POTRAVÍN.) a stáva sa našou slabosťou, ktorej sa radi venujeme. Niekto sa kvôli obľúbenému jedlu naučí aj variť, niekto uprednostňuje reštaurácie kde jedlo pripravia iní.
Toto je skvelá vec, ak nemáte práve doma všetko potrebné pre výrobu suši. Potom len stačí dúfať, že v okolí isto bude nejaký šikovný občan Japonska. Prinajmenšom ktosi kto vyzerá dosť exoticky a vie robiť suši i keď možno v Japonsku nikdy nebol. Naposledy som mala neuveriteľné šťastie. Vo večer mojich narodenín sme sa ocitli spolu s mojim manželom v skutočnej japonskej reštaurácii so skutočným japonským personálom. Jedlo bolo skvelé a ja som tento podnik (a jedlo v ňom) zaradila do zoznamu slabostí. Nájsť si čas, aby som sa mohla venovať tejto chutnej záľube - surovým rybkám. Viem, že spomínanou slabosťou na suši netrpí veľa mojich priateľov a tak si aj pripadám exotická ako toto skvelé jedlo (ktoré ako viete aj skvele vyzerá na tanieroch).
Od rýb je nie je ďaleko k zmrzline. Jedine ak ste nevideli posledné vydanie Oceľového šéfkuchára, kde čínsky majster pripravil pstuhiu zmrzlinu. Ja hoci som ho videla ale aj tak nehrozí, že budem vo svete pátrať po tejto nezvyklej príchuti. Skôr sa budem snažiť nájsť človeka, ktorý predáva zmrzlinu s príchuťou šišiek. Neviem koho to bol nápad ale spojil tak dve slabosti do jednej. Áno, tá chutnučká malá sladkosť, (v severnej Amerike trochu väčších rozmerov, ktorú tu volajú doughnut) ktorej sa neviem dojesť a jedna miestna "cukrárenská sieť obchodov D.D." mi v tom pomáha. Zásoby sú občas vyčerpateľné a musíte čakať na čerstvú dávku. Ale to mňa nezastraší. Už dávno som žiadnu plnenú šišku nemala a tak sa začína prejavovať moja slabosť na tento druh pochúťok. Bude to trvať do zajtra, kým vyštartujeme na cestu a urobíme si krátku zastávku v malom obchodíku tu na rohu. Neviem sa dočkať.
Inou nie veľmi rozšírenou pochúťkou (hlavne u mojich príbuzných na Slovensku) sú olivy. Niektorí ľudia sa ich naopak nevedia dojesť a ja sa tiež nenechám zahanbiť v zjedenom množstve. Počet olív, ktorý postihnutí touto slabosťou pojedli so syrom a popíjajúc víno je neznámy. (Toto množstvo sme podstatne zvýšili počas stretnutí pri rieke s mojimi skvelými priateľkami.) Olivy si niekto nevie predstaviť bez Martini...teda Martini bez olív, prepáčte. Moja olivová slabosť ma priviedla k nápadu poctiť našu (prípadnú) dcéru menom Olive... Nech sa poteší a snáď nebude nenávidieť olivy tak ako ja puding. Hups.
Nedá mi nevenovať pár riadkov slabosti, ktorú si pestujem od malička... sú to chrumky. Poznáme ich všetci dôverne a som si takmer istá, že táto slabosť je kolektívnou u všetkých našich rodákov. Maličké slané potešenie, ktoré nikdy nebolo veľmi drahé. Ach, ak ktosi z vás bude na ceste do Ameriky, pribaľte jedno balenie do kufra... a potom ho ku mne pošlite. Slabosť aj na iné druhy pokrmov nás každého prenasleduje a všetko to začína doma. Kto by nemal obľúbený závin od babky, lekvár od tety alebo zemiakové placky od mamy? Písať ďalej netreba, len si spomenúť na všetko na čo sa vám práve teraz zbiehajú slinky.
