Kultúrne šoky najrôznejšieho druhu z USA

V mojom prípade je to Nové Anglicko, konkrétne štát Maine. Rozloha tohto štátu isto nepatrí k najmenším v USA, ale počet obyvateľov sotva presahuje 1,8 milióna. No ani v oveľa väčšom Chicagu to s kultúrnym šokom nebude iné. Budem veľmi rada ak sa budem mýliť ale všetko nasvedčuje tomu, že nie. Európan začínajúci žiť v týchto končinách si užije proste svoje... prežije si svoje kultúrne šoky. Pričom chcem zdôrazniť, že medzi kultúrne šoky patrí takmer úplne všetko.Médiá všetkého druhu mi spôsobili pár horúcich chvíľoch pri ich počúvaní, pozeraní a čítaní. Priznám sa v tom poslednom mám dosť veľké medzery. Americké noviny mám v pláne sledovať pozorne z výhliadky od začiatku budúceho roka. Šok z toho čo všetko možno vidieť v televízii a že aj rozhlasový program pochybného charakteru (ako ten s Howardom Sternom) sa dá sledovať aj vizuálne v televízii. Toto stále nie je ani zďaleka tá najhoršia vec, ktorá sa mi tu mohla prihodiť. (Aj keď viem, že tí čo poznajú aspoň trošku H. Sterna sa momentálne chytajú za hlavu. Ak patríte k tým čo nevedia o čom tento chlapík v rádiu rád „klebetí“ ... sledujte moj blog a o pár dní sa dozviete.) Chcem to uviesť na pravú mieru. Toto nie je až taký hrozný šok. Opakovaný kultúrny šok dostávam pri zistení, že Amerika je vlastne svet. Keď v rádiu počúvam o tom, ako žiadna krajina na svete nepovolila eutanáziu, len Alabama. (Halóóó, prosím? Pán moderátor!!!) Šok iného druhu (alebo chvíľkové pozastavenie mozgovej činnosti, ktoré spôsobilo náhle prekvapenie) prichádza v momente, keď zisťujem, že ísť von a mať nejakú zábavu s priateľmi mnohokrát znamená pre miestnych ísť do mallu (obchodné centrum spojené s reštauráciami a často v priamej blízkosti kina - poznámka prekladateľa a autora tohto článku v jednej osobe). Ísť niekam v 99,9 % znamená sadnúť do auta a odviezť sa niekam. Ďalšou neodmysliteľnou súčasťou kultúry je aj jedlo a miestna vo svete preslávená kultúra stravovania mi dáva tiež riadne zabrať. Opísala by som to ako fast food a k tomu všetko ostatné len v štýle low carb (čiže s čo najmenším množstvom uhľohydrátov). Celá táto kultúrna mánia v stravovaní vedie k rôznym zvláštnym druhom nápojov, pokrmov pre ľudí a teraz dokonca aj pre psov. Neviem sa dočkať dňa kedy všetky domáci miláčikovia dostanú na raňajky čosi low carb. Špeciálne moje rybičky.Rodinný život a rozdelenie úloh v amerických rodinnách ma často tiež privádza do hlbokého kultúrneho šoku. I keď máte partnera, súkromný život by sa zrejme podľa miestneho vzoru mal deliť na mužský a ženský svet. Niektoré činnosti by ste často mali vykonávať len so svojimi priateľkami a iné sú určené pre vašeho manžela. Nadobúdam pomaly dojem, že vačšina domorodcov žije síce v partnerskom vzťahu ale popri tom žijú aj odlišné (úplne odlišné) životy určené pre ktoré-to pohlavie. Ak aj idete niekam von, zrazu to nie je o partneroch ale o tom ísť von zabaviť sa len s príslušníkmi rovnakého pohlavia. Nasledujúci fakt týkajúci sa partnerského života ma prekvapuje asi stále najviac. To, ako po snahe pobozkať mojeho manžela na ulici alebo v obchode (na hociakom verejnom mieste), hneď všetci spozornejú a odmenia nás výkrikom „get a room“. Čo v preklade znamená čosi ako „nájdite si izbu“ (robte to u vás doma) a nechoďte s tým na verejnosť. Je až zarážajúce ako dokážu byť jedinci aj spoločnosť pohoršení nad verejným bozkom. Mne ako Európanke to príde viac ako komické. Mozog mi vážne stojí (ľudovo povedané) nad tým, ako môže bozk takto vyviezť kohosi z miery. No z pokoja ho nevyvedie to, ako žije H.H., majiteľ veľmi známeho (hádam najznámejšieho) časopisu pre pánov vo svojom prepychovom dome s niekoľkými priateľkami. Verte tomu alebo nie – je to ich náplň práce, byť jeho priateľkami. Výplata je viac ako štedrá a zamestnané sa tiež nemusia báť o žiadne výdajky, účty. Mám dojem, že na tomto nie je nič normálne. Preto som v neustále prekvapená, že bozk na ulici príde Američanom taký neprístojný a neslušný. Mne to vôbec nepríde nevhodné a tak na oplátku bude mať niekto kultúrny šok zo mňa.