Príde to na mňa najčastejšie po týždňoch plných stresu a pred týždňami, ktoré asi nebudú v ničom iné... Presne ako teraz.
Už pár dní sa neviem dať dokopy a útočím aj na tých, ktorých milujem. Hlavne na toho môjho milovaného. On to neberie vôbec dobre. Čomu sa vôbec nečudujem.
Hovoríme si hlúposti a potom sa striedavo ospravedlňujeme. Raz to nevydrží on. Inokedy prídem s bozkom na perách ja. Funguje to.
Nikdy to netrvá dlho. No tie dve hodiny, čo som mu pred pár dňami plakala na kolenách, to už nebolo normálne. Nevedela som popadnúť dych. Ešte, že ma pevne držal. Veľmi pevne. Takmer celý ten čas nič nevravel. Hladil mi vlasy a snažil sa ma cez ne pobozkať. Ja som nemala silu na také prejavy náklonnosti a lásky. Boli sme ticho. Psi si museli myslieť, že prichádza nejaká hádka. (Je zaujímavé ako hneď vycítia nálady svojich majiteľov.) Obaja sa spakovali a ušli do spálne.
My sme sedeli na gauči a ja som túžila len po jednom. Nech mám koho držať takto za ruku a nech tú ruku môžem stískať veľmi silno. Je to taká moja upokojovacia tabletka. Potreba doslovne fyzického charakteru. Potreba cítiť toho druhého. (Len tak, keď pri vás sedí.) Nedajbože, aby mi raz Eric podstrčil stresovú loptičku. (Je to taká hračka, ktorú možno stískať a odreagovať sa tak.) Dostal ju kedysi v práci a minule som ju objavila na jeho pracovnom stole.
Raz mi nejaká veštica povedala, že budem sústavne na hranici zbláznenia sa a neutíchajúcej tvorivosti. Takže to je ten pravý dôvod? Možno áno. Aj tí najnadanejší spisovatelia trpeli vraj často depresiami. Jedine, že by ten môj stav nebola depresia. Potom si ešte k tomu všetkému uvedomím, že od spisovateľa mám ďaleko. Dopracovala som sa vo svojich 25 rokoch len k spisovaniu toho, čo prevažne obohacuje len mňa.
Občas sa pristihnem ako presviedčam samú seba o tom, že to zvládnem... (Môj manžel sa ochotne pripája... aj vtedy keď len mlčí, alebo možno práve vtedy keď mlčí.) Z jednoho jedinného dôvodu. Veď musím.
Imigračné papierovačky, upršané počasie, obdobie nezamestnanosti, neistoty aj zdravotných problémov to prejde. Teloa hlavne myseľ sa potom nebudú musieť klátiť pod pôsobením stresu.
No vraj ani potom to nebude jednoduché. Týmto ma dnes potešil Eric. Vraj na to mám zabudnúť, že niečo pôjde jednoducho bez problémov. (Po anglicky sa tomu hovorí smooth.) Podľa neho to v živote tak nechodí. Je to ako vytrhnuté z nejakej knihy o budhizme. (Celý život je strasť a trápenie... Odlúčenie od oblúbených vecí a ludí, stretntuia s neobľúbenými ľudmi a faktami.) Ja verím, že je to len dočasné hranie sa vesmíru s mojou trpezlivosťou (a aj tou Ericovou).
Poviem ale otvorene, že z toho začínam byť unavená... Z nepredvídateľných okolností a stresov, ktoré mi momentálne siahajú na pokojný život.
