Nasleduje teda pokračovanie napísané na Slovensku. Upozorňujem, že som tu bola naposledy pred rokom a štyrmi mesiacmi... Takže moje dojmy budú (asi) hlavne dezorientované a veľmi osobné.
Po pristátí vo Viedni som si povedala, že je tam riadna zima presne ako v Maine a upalovali sme s kamoškou Veronikou k autu. Prišli sme v pravom čase. Tesne pred tým, než sa policajti dostali s vypisovaním pokút za parkovanie, až k jej autu. (To bolo sklamanie. Lebo som dúfala, že prvých policajtov s bločkom v ruke uvidím až v Blave.) Pani na Nivách vyhlásila, že spoje do Nitry chodia častejšie ako MHD v Bratislave. Aspoň, že tak... Nič sa teda nezmenilo. Som si pomyslela. Vlastne ešte stále ma tento dojem drží. (Asi som sa len ja veľmi zmenila a všetko teraz vidím inými očami.)
Vpadla som neočakávane do našeho domu a rodičia sa nevedeli vynadívať. Jasné, že som ich časovo zmiatla, aby som ich zastihla nepripravených.
Keď som nasledujúce ráno vyrazila do mesta, ešte stále som bola v rozpakoch ako to dopadne. Po takom dlhom čase v rodnom meste. Šla som sa zámerne prejsť sama po Nitre. Objavila som pár nových obchodov a nevedela som nájsť tie čo tam neboli. Nečakala som to ako kriticky sa budem zrazu pozerať na niektoré zanedbané budovy priamo na hlavnej ulici. Dostala som zvláštny pocit, (ktorý mi budú zazlievať isto nielen členovia mojej rozvetvenej rodiny po celej Európe) že sem isto už nepatrím. Pričom to má veľa spoločného len s mojou osobou ako takou. Nič v zlom, lebo to nemá nič spoločné so Slovenskom ako takým. Alebo áno? Neviem to vysvetliť. (Dajte mi nejakú tú časovú rezervu.)
Gastronomickým záludnostiam navrátilého sa emigranta som ale prišla na kĺb. Za tých pár dní čo som tu som stihla jesť striedmo. (Presne podľa rád čitateľov.) Dala som si len pár dobrôt ako rohlíky, (Tieto sa mi zrazu zdajú nemastné neslané. Veru moje chuťové poháriky si ich pamätajú inak.) kofolu, (tá ma nesklamala) a vyprážaný syr v reštaurácii .(kde som si zabudla vypýtať tatarskú omáčku a potom som to ľutovala) a dnes domáce bryndzové halušky... Napokon som včera po výprave po nočných podnikoch zatiahla kamošku do večierky nech mi pomôže nájsť vlašský šalát. Skvelý nápad po pár červených strikoch.
Rozhodla som teda, že na prvý týždeň obmedzím moje vnímanie okolia na posedávanie s kamoškami, rodinnou a ochutnávku jedál čo nájdem zväčša len na Slovensku.
