Pranie na lodi zanecháva škvrny. To posledné ich nechalo na pyžame, v ktorom utekávala narýchlo do svojej kabíny. Leží v ňom teraz na mäkkej posteli uprostred žltej izby...
Dni tu majú akoby viac hodín a tak je ešte stále utorok. Sotva týždeň uplynul od príletu na kontinent. Možno keby dokázala spať dostatočne dlho už by dnes bol začiatok augusta. Hodiny samoty a neistoty by tak neboleli. Nebála by sa tak ukrutne, že si zle vybrala. Pochybnosti by nemali čas vyplávať širokými tempami z mozgu až do srdca. Lenže ona nespí...
Telo a duša nespolupracujú. Sú nepokojné. Ani jej posteľ nie je horúca ako tá ich spoločná na lodi. Keď liezli spolu pod deku a on ju ráno voňal... Nevidela jeho oči, len tušila ako sa usmieva. Chýba jej. Chýba jej to. Nikdy ju nenapadlo, že Európa je smutná a Amerika unavená. To jej lieta hlavou, ktorá je poloprázdna a zmätená.
Stráca sa v jeho rukách, keď jej hladí vlasy... Hoci od nikoho iného to neznesie.
Potešená sa cíti. Keď jej napíše čo i len jednu vetu. Keď vie, že ju núti rozprávať o radostiach aj bolesti a šťastí. Chcela aby nebolo tajomstvom to čo nosí v hlave, aby vedel čo leží v jej duši.
Má strach, že tu už nemá miesto. Doma. Ak je to ešte stále doma. Je. Hlavne preto, že tu má knihy. Pošle ich balíkom za ním. Príde zásielka a on sa tomu bude isto smiať... Ako keď to skúšali robiť v slannej vode a ona skoro uplávala... Smial sa hoci to vtedy bolo hlavne rozpakmi.
Je celkom jednoduché zavrieť sa do izby a nevychádzať. Zamknúť sa a zožierať... úbohé a bezpečné. Pre neho aj pre ňu. Keby to aspoň bola izba, v ktorej sú spolu. Zavreté dvere za jej chrbtom sú ale ďaleko od tých jeho dvier. Delí ich oceán a pritom priamo spája.
Asi by sa nemala tak veľmi báť, veď aj kdesi inde jestvuje život. Nie je to predsa iná planéta... Len iná pologuľa a predsa stále severná. Tomu sa musí smiať.
Pochopila, že k životu nepotrebuje hádky a stres za každých okolností. Dni môžu byť aj krásne.
Ten deň, keď jej prvý krát povedal „ I love you“, si bude pamätať večne. Stál uprostred jej kabíny rozrušený a očividne ho to stálo veľa odvahy. Nervózny a krásny. Spýtala sa: „Čo sa deje... povedz, povedz.“ Akoby mu zastalo srdce a potom mu to vykĺzlo z pier. Uľavene sa usmial a ona ho objala vraviac: „ Aj ja.“
Autorka pracuje na zapisovaní ďalších intímností
