Neogotický kaštieľ v Rusovciach, spolu s anglickým parkom (s rozlohou asi 13,2 ha) je národnou kultúrnou pamiatkou, ktorá je evidovaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR. Je to nádherná stavba, ktorá je naším spoločným majetkom. Kaštieľ bol postavený v roku 1843 v podobe šľachtického sídla s priľahlým, romanticky riešeným prírodno-krajinárskym parkom a hospodárskymi budovami. V súčasnosti je však v žalostnom stave. Kto vlastne tento stav zapríčinil?
Rusovský kaštieľ je od roku 1945 majetkom štátu. Po druhej svetovej vojne došlo v dôsledku opustenia kaštieľa k jeho rozkrádaniu a devastácii. Potom si už kaštieľ začali pohadzovať ako horúci zemiak rôzne inštitúcie, ktoré mu viac poškodili, ako pomohli. V roku 1950 sa novým užívateľom kaštieľa stal Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK), ktorý v ňom sídlil, ale o údržbu kaštieľa nestaral (podľa niektorých názorov). V roku 1976 bola naplánovaná generálna rekonštrukcia kaštieľa i priľahlého parku, ktorá aj začala, ale až v roku 1982. Práce sa však vplyvom „rôznych udalostí“ zastavili na konci roku 1989. V roku 1991 kaštieľ prevzala Slovenská národná galéria, ktorá obnovila rekonštrukčné práce. Po troch rokoch sa kaštieľ prevzala na jeden rok Národná banka Slovenska a v roku 1995 prevzala kaštieľ Správa zariadení Úradu vlády SR, ktorá ho má v správe dodnes. V marci roku 2013 sa stal definitívnym vlastníkom kaštieľa štát, po vyše šestnásť rokov trvajúcom súdnom spore Slovenskej republiky s Rádom svätého Benediktína. Bohužiaľ, ale objekt kaštieľa spolu s priľahlým parkom je stále v zlom stave a naďalej chátra.
Zámerom Úradu vlády SR je síce už dlhodobo pretvorenie kaštieľa na reprezentatívne miesto pre prijímanie a ubytovávanie zahraničných návštev, prípadne by sa po rekonštrukcii mohol stať domovom prezidenta SR. Podľa mediálnych informácií na rekonštrukciu kaštieľa, parku aj priľahlého čeľadníka je potrebných zhruba 40 miliónov eur. Úrad vlády však do kaštieľa investuje iba financie na jeho udržiavanie. Rekonštrukčné práce sú dlhé roky zastavené a ich pokračovanie je v nedohľadne. Kaštieľ do svojho vlastníctva mala záujem získať i mestská časť Rusovce, ktorá chcela využívať na kultúrne a muzeálne účely. Plánovaný zámer mestskej časti však stroskotal.
Podľa posledných známych informácii prekážkou rekonštrukcie kaštieľa v Rusovciach je aj „verejné obstarávanie.“ Problémom podľa Slovenskej komory architektov (SKA) je nevhodná forma obstarávania projektu rekonštrukcie kaštieľa v Rusovciach, ktorá je založená na kritériu najnižšej ceny (ktorá vraj nemôže zohľadniť všetky špecifiká). SKA vyzvala preto úrad vlády na prehodnotenie zvoleného postupu, zrušenie vyhlásenej verejnej súťaže a na prípravu a vyhlásenie súťaže nových návrhov. Takže bez ohľadu na to, kde je pravda, riešenie problému sa zase oddiaľuje. Vláda plánovala vykonať rekonštrukciu kaštieľa do roku 2016, keď má Slovensko predsedať Európskej únii. Máme tu rok 2016 a kaštieľ je stále v horšom a horšom stave. Podľa verejných vyjadrení pracovníkov Krajského pamiatkového úradu v Bratislave, s každým ďalším odkladom obnovy kaštieľa, môže dôjsť k zväčšovaniu strát pamiatkových hodnôt, čiže zvyšovania vznikajúcej škody na tomto majetku. Je to majetok, ktorý patrí nám všetkým. Kto vlastne nesie zodpovednosť za vzniknutú škodu?
V bežnom živote veľmi často identifikujeme a vyčísľujeme škody či už fyzických osôb, podnikateľov alebo inštitúcií. Pri každej vzniknutej škode je určený aj zodpovedný subjekt, ktorý túto škodu spôsobil. Keď si pozrieme predchádzajúci súpis subjektov zodpovedných za stav rusovského kaštieľa, presne vidíme všetkých vinníkov. Ako je však možné, že sa takéto niečo môže stať? Áno, v súčasnom právnom systéme sa to môže stať, a aj sa to stalo. V bežnom živote každý bežný zamestnanec, ktorému sú zverené hodnoty má uzatvorenú zmluvu o hmotnej zodpovednosti (napr. každý malý pokladník). Prečo potom takúto zodpovednosť nemali všetky tie subjekty, ktoré mali zodpovedať za rusovský kaštieľ? Kto nám nahradí škodu, ktorú spôsobili?
Myslím, že som nepísala len o rusovskom kaštieli. Na to, aby sme spoločné hodnoty nestrácali, musia subjekty, ktorým sú tieto hodnoty zverené, niesť za svoje kroky aj zodpovednosť.
